Zajtra už naozaj začnem

Možno to bol naozaj výživný literárny rok, možno sa v ňom objavili autori a autorky, ktorých ešte len vykutrem spod záľahy nakúpených kníh, no pravda je, že som dianie vo svete zahraničnej literatúry stíhala sledovať len jedným okom, aj to skôr tým ľavým, poloslepým. Nad načatým okom by som mohla bedákať donekonečna, ale verejne sa priznávam, že je to občas zaujímavé a človeku to zlepšuje predstavivosť, aha:

Neberte ma preto vážne, ani sama neviem povedať, či som nasledujúce knihy naozaj čítala, ale som čítala úplne iné, napríklad na Knihe zvláštnych nových vecí (Kniha Zlín, 2018) sa neviem názorovo ujednotiť ani s najbližšími, akoby sme čítali úplne odlišnú knihu. Ak sa k jej čítaniu niekedy dostanete, dajte mi vedieť, či by ste sa z planéty Oáza vrátili späť na Zem, za daných okolností, nechcem spoilovať. Ako etické cvičenie, ktorým Faber skúša, koľko vydržíš. Mne z toho skoro praskla hlava. Odporúčam.

Vo februári som sa stihla zamilovať do Juliana Barnesa, najskôr to bolo len také jemné oňuchávanie (Žádný důvod k obavám; Pocit konca) a potom prišla kniha The only story (Jediný príbeh, Artforum, 2018), ktorá mi vyrazila dych, a pritom by to mohol byť príbeh akejkoľvek dvojice, azda každý z nás ukrýva v skrini kostlivca fatálnej lásky. Barnes spojil devätnásťročné mláďa so zrelou ženou, no disproporcie vrství v oveľa hlbších rovinách, kladie otázku, či sa dá láska kvantifikovať a hľadá bod, z ktorého niet vo vzťahu cesty späť, až človeku nevdojak zíde na myseľ ono shakespearovské: „Mám tušenie, že čosi, čo je ešte vo hviezdach, sa v tejto strašnej chvíli začína a vyslovuje trpký rozsudok nad planým životom, čo nosím v hrudi: predčasnú pascu na mňa strojí smrť.“

O Oľge Tokarzcuk som písala už minule, ale stojí za zmienku i teraz: tento rok sa zaslúžene dostala na výslnie vďaka Bookerovej cene (Běguni), no pravda je, že jej imaginatívna tvorivosť je taká živelná a nevyspytateľná, že nemusí sadnúť každému. Odporúčam začať starším kúskom Dom vo dne, dom v noci.

Ešte jeden beletristický počin mi tento rok urobil vyslovenú radosť: Cesta za mesačného svitu (Zelený kocúr, 2018) od Antala Szerba; vonia kávou, rascovým koláčom a zatuchlinou starých knižníc. Podobne ako Hesse sa pohráva s krízou identity, prešľapuje až za hranicu erotizujúcej smrti, no veru, kadejaké freudovčiny a jungovčiny by sa tu dali nájsť, je to odmena za všetky zlé knihy, ktoré ste doteraz prečítali.

Na záver ešte o dvoch nebeletristických knihách, ktoré si zaslúžia pozornosť. Expedícia: Môj ľúbostný príbeh (Absynt, 2018), dlhý strhujúci milostný list trom neúspešným polárnikom, príbeh neopätovanej lásky, ktorú delí celé storočie, je prenádherný cestopis; kniha, ktorá vznikne, len ak sa posadnutosť stane patologickou. Podobnosť so Smillou Jaspersenovou náhodná. (Tento grafický klenot kazí len mäkká väzba, to bol vyslovene zlý nápad, sorry jako.) Druhá kniha sa síce nedočkala takej medializácie, ale je nemenej zaujímavá: Ľudácka prevýchova (Artforum, 2018) od Maríny Zavackej, ktorá patrí medzi popredné slovenské historičky a ktorá niekoľko rokov zbierala materiál na knihu o Márii Janšákovej, politickej väzenke z čias Slovenského štátu. Zavacká históriu nebulvarizuje, väzňom naozaj nevidíš až do útrob pri rannej hygiene, práve naopak, považujem za výnimočné, ak dokáže napísať knihu vecne, no pútavo aj bez toho, aby bičovala emócie čitateľa až na hranicu toho, čo dokáže zniesť. Nie je to však len kniha o väzeniach a koncentračných táboroch – Zavacká podstatnú časť venuje atmosfére v spoločnosti v začiatkoch ľudáckeho štátu, nástupu nacionalizmu a relativizácii hodnôt a spoločenských postojov, nie nepodobným tým súčasným, až človeka pri tej predstave striasa. Nebudem klamať, nie je to príjemné čítanie, ale Zavacká píše s takou gráciou, na akú dnes človek naďabí len zriedka.

No a to by bolo z roku 2018 asi všetko. Dočítavam Hasletta a Murakamiho a hneď potom sa vrhnem na túto kôpku:

Do Nového roka vám prajem zdravý chrup a orlí zrak! 

Podoby smrti - Medzinárodná Man Bookerova cena 2018

Už roky hráme túto hru: Zaklopem, dlaňou zakryjem priezor, počúvam tvoje kroky, pritlačíš oko na dvere, spoza ktorých sa ozve: „Hahááá, pujka moja!“, naoko mi pohrozíš päsťou a stískaš ma tak, až mám pocit, že mi dolámeš kosti. Nad kávou by si sa spýtal, kde som bola a čo nové vo svete. Zasypala by som ťa množstvom banalít  – od počasia za polárnym kruhom až k dejinám pitiev, kvôli ktorým v noci nespím, ty by si dodal: „Ja už tomuto svetu celkom nerozumiem“, a ja by som netušila, akej epizódy si sa v myšlienkach práve zachytil. Rokmi si stíchol, zmäkol, znežnel.

Leitmotívom tohto ročníka Medzinárodnej Man Bookerovej ceny je smrť, obrazne i doslovne, premena a prechod do novej reality, hoci sme nepochopili pravidlá hry zanikajúceho sveta. Zdá sa tiež, že tento ročník bude na literárnej scéne najufrflanejší. Vedú sa ohnivé diskusie, či si postup do užšieho výberu zaslúžil Antonio Muñoz Molina; ako si Virginie Despentes vôbec dovolila sprzniť moderný Paríž a Parížanov; prečo je Han Kang znovu vo výbere; či nemohol Ahmed Saadawi namiesto trpkoúsmevného žánrového crossoveru napísať radšej pateticky vážny román o súčasnom Bagdade; či László Krasznahorkai už len nevykráda sám seba a či je nominovaná kniha Olgy Tokarczuk naozaj jej najlepšia. Niektoré diskusie sú zrelé na prvú pomoc, podelím sa o svoju:

Tu je celý shortlist:

Medzinárodná Man Bookerova cena sa rovným dielom rozdeľuje medzi autora/autorku a prekladateľa/prekladateľku, a treba povedať, že všetky nominované knihy, s výnimkou Tokarczukovej, ktorú som čítala v češtine, sa dočkali fantastického prekladu do angličtiny: Každý text kĺže hladko a plynule. 

Kvalitatívne medzi nimi najviac zaostáva spomínaný Antonio Muñoz Molina s knihou Ako miznúci tieň (Like a fading shadow), dva v jednom – memoáre a historický román o posledných dňoch vraha Martin Luthera Kinga. Každá časť by azda aj mohla fungovať samostatne, no pohromade, žiaľ, nedržia a autorov tvorivý výlet do Lisabonu, kde James Earl Ray strávil pár dní pred dolapením, tento román nedokázal nijako zachrániť.  Ray je taká zaujímavá a nejednoznačná historická postava, že si priam pýta nekonečné množstvo interpretácií, a tento román skutočne dokáže čitateľa navnadiť, no uspokojiť zvedavosť sa mu nedarí a kniha má napokon len informatívny význam. Dokonca v častiach, kde autor v spomienkach rekapituluje svoju motiváciu a zamýšľa sa nad písaním a literatúrou, vyslovene drhne. Škoda. A predsa by neostal nepovšimnutý. Vrátil by ťa späť do talára a do zotmenia by sme sa nad slivkovým koláčom dohadovali, či má svedomie vedomý alebo intuitívny základ. Nedohodli by sme sa. Sú pravidlá a výnimky, a akákoľvek výnimka je popretím pravidla; obaja by sme si výnimky šetrili práve do tejto debaty.

A to ešte nevieš, ako veľmi by ťa pobúrila Virginie Despentes – jej knihu by si možno ani nedočítal, v lepšom prípade by si autorku nazval ordinárnou. Román Vernon Subutex 1 (prvá časť trilógie) je divoká a provokatívna jazda, na akú si vo Francúzsku momentálne trúfne snáď len Michel Houellebecq, ku ktorému Despentes príznačne prirovnávajú, a ktorá, podobne ako Houellebecq, rozdelila čitateľov na dva nezmieriteľné tábory. Vernon Subutex (žmurk) je obstarožný majiteľ predajne s cédečkami a platňami, ktorý po smrti svojho najlepšieho priateľa a dobrodinca, slávneho Alexa Bleacha, príde o domov aj o obchod. Pár dní prespáva u každého, kto je ochotný ho prichýliť, Subutex totiž skrýva zlaté vajce éry Sex, drugs&rock´n´roll – nahrávku posledného rozhovoru so sfetovaným Bleachom, no napokon utečie do ulíc Paríža, kde do konca prvej časti aj ostane. 

Despentes dala hlas všetkým vedľajším postavám súčasnej Európy – drogovo závislým, pornohercom a pornoherečkám, transrodovým ľuďom, moslimom i odporcom islamu, skrachovancom aj bezdomovcom. Niet divu, že sa čitatelia prekrikujú, či ide o satiru alebo reálny obraz súčasného Paríža. Prikláňam sa k tým druhým, navyše, Despentes sa na rozdiel od Houellebecqa neposunula o krok vpred, ona ho prekročila o celú míľu. Kým Houellebecq ustrnul v moralizovaní, Despentes je svieža, originálna a pragmatická: Svet sa skrátka zmenil a treba sa učiť žiť v alternatívnych morálnych súradniciach. Jediné, čo možno autorke vytknúť, je, že román rozťahala do troch dielov. Zbohom, novoročné predsavzatia, prepáč, drahý Billy, zas ťa zaťažím.
 

Ďalším výbušným textom (narážka zámerná) v užšom výbere je Frankenstein v Bagdade (Frankenstein in Baghdad) od Ahmeda Saadawiho. Príbeh sa odohráva v súčasnom Iraku krátko po okupácii USA. V meste okrem vládnych vojenských jednotiek operuje aj americká armáda a niekoľko samovražedných atentátnikov, vrátane Al-Káidy. Šmelinár Hadi sa po násilnej smrti svojho najlepšieho priateľa a obchodného partnera Nahema rozhodne, že Nahem si zaslúži riadny pohreb, chýbajú však celé časti jeho tela. Hadi teda začne po uliciach zbierať odtrhnuté kusy tiel, ktoré doma potajomky zošíva a vytvára kompletného človeka. Mŕtvola sa však preberie k životu a rozhodne sa pomstiť mŕtvych, z ktorých je poskladaná.

Sú autori, ktorým od začiatku nie je jasné, kam smerujú, žáner aj tému menia uprostred knihy podľa nálady a keď ich editor za výsledný hybrid potľapká po ramene, spokojne si odfúknu, good job. 

Remeňom po holej.
O to viac ma teší, keď nájdem text, ktorý sebaisto lavíruje medzi žánrami, lebo autor nestráca zo zreteľa, AKO a ČO chce povedať. Frankenstein v Bagdade je presne taký: na prvý pohľad svieža a vtipná variácia na klasiku od Mary Shelley, horor, fantasy, mestské legendy, komerčná spiritualita, all-in-one; na druhý pohľad žalostné requiem. Fantasticky namiešaný kokteil, ktorým Saadawi neupozorňuje len na absurdnosť vojny, no varuje aj pred zjednodušeným chápaním protikladov. Hrdina nie je vždy hrdina, alebo inak: je protipólom hrdinu antihrdina či zloduch?

Najzaujímavejší dialóg vedú tento rok László Krasznahorkai a Olga Tokarczuk. Obaja zvolili fragmentárnu formu, denníkové zápisky sa striedajú s poviedkami a esejami, približujú sa aj témami, a predsa je román Tuláci (Flights) kompaktnejší a prístupnejší; asi nie je téma, ktorú by Olga Tokarczuk dokázala dobabrať. Jej obrazotvornosť je uhrančivá, človeku sa až zatajuje dych.

Krasznahorkai je náročnejší na dešifrovanie, skladá rovnicu s nekonečným počtom neznámych a novicov môže ľahko odradiť, lebo jeho jazyková košatosť a nihilizmus sú miestami nestráviteľné. S Tokarczukovou sa zhodnú v tom, že na poznanie sveta i samého seba neexistuje žiadna metodológia, no kým Tokarczuk tvrdí, že sa aspoň čiastočne možno oprieť o rozum a ducha, a sama sa prikláňa k rozumu, Krasznahorkai vraví, že ani na ne sa nedá spoliehať, človek skrátka nemá k dispozícii dôveryhodný nástroj poznávania a útechu nemožno nájsť ani vo vede ani v náboženstve. Realita sa nedá uchopiť, „pamäť je nástroj zabúdania“ – minulosť sa v spomienkach len preskupuje v ľubovoľných konfiguráciách. Vravím si: Vďakabohu, že je pamäť taká nespoľahlivá a podlieha odpusteniu, veď ako by som mohla žiť? S tým by si radikálne nesúhlasil: Ale mohla! Povedal by si, že pamäť je to jediné, čo človeka ukotvuje v čase a priestore, posledný dôkaz existencie. Nezabúdal si ľahko. Na to by som podotkla, že stojíš proti viacerým z literárnej obce, že napríklad ani miláčik Julian Barnes sa k pamäti nestavia tak veľkoryso ako ty, a už by sme sa vzdorovito doťahovali, nedeľná chvíľka poézie, nech reč nestojí.

Tokarczuk, naopak, nachádza záchytný bod v hmote – konkrétne v tele. Telo je autonómne, jediné, čo sa dá bezpečne zakonzervovať v čase, všetko ostatné podlieha toku: „Skutočný život sa odohráva v pohybe“ a o konzervovaní tela či pitvách píše s dychtivou posadnutosťou. Strašne ma namotala, počas nespavých nocí, ktoré sa striedajú s kómou z vyčerpania, lúštim jeden google odkaz o dejinách patológie za druhým. (A aký je váš hendikep?)

Najintímnejším textom tohto ročníka je Biela kniha (The white book) od Han Kang. Priznám sa: Nebola to láska na prvé čítanie. Prekvapivo. Biela kniha má totiž všetko, čo v literatúre vítam - je to introspektívna, mimoriadne poetická a vizuálna kontemplácia o živote a smrti, navyše tak odzbrojujúco úprimná, až ťa pichá pri srdci. Nehovoriac o tom, že som ju čítala v krajine, ktorá nemohla dotvoriť lepšie pozadie:

A predsa mnou prvýkrát nepohla, milá Han Kang, určite je to mnou, nie tebou. V knihe sa vyrovnáva s bolesťou svojej matky, ktorá pochovala prvé dieťa krátko po narodení a s vlastným pocitom viny, typickým pre preživších súrodencov: „Ak by si žila dlhšie než pár krehkých hodín, ja by som sa vôbec nenarodila.“ Autorka má trochu smolu, že budú Bielu knihu  porovnávať s pôsobivou Vegetariánkou, na Bookera však tento rok zrejme stačiť nebude. 

Druhýkrát som ju vzala do rúk pred pár dňami, „ako bielu masť na opuchnutú kožu, ako gázu na otvorenú ranu“, keď si ležal v bielych plachtách, krehký a rozbitný. Smrť ma už nemá čo naučiť, desať rokov mi meravo stojí za chrbtom, prítomná v každej úzkosti, vie už len prekvapiť a pripomenúť, že ju vôľou nedokážem nijako oddialiť. 

Odvtedy sa vo mne Biela kniha rozlieva, this too shall pass, ja viem, no ešte nedokážem vstať a pridržať sa rána, nohy mám hlinené. 

K verdiktu len v skratke: Nech už bude akýkoľvek, bárs dobre bude, dávno som sa nestretla s takou vyváženou zostavou. Hoci mi srdce mocne tlčie pre pankáča Vernona, mať štipku gamblerského ducha, vsadím na Saadawiho alebo Tokarczuk. 

Koniec sveta ako ho (ne)poznáme, 2017

Mala to byť bilancia najlepších kníh, aké som prečítala, a tento rok som mala naozaj šťastie na vynikajúce romány, no prišiel júl a všetky knihy so značným náskokom prevalcoval Malý život (Hanya Yanagihara), ako povedal Jindra: „To je zásadní kniha, ktorá prostě musela vyjít.“ O Malom živote som už písala v samostatnom článku, nebudem sa k nemu vracať. Len toľko, že dlho potom som zápasila s tým, aby mi každý ďalší román po Malom živote nepripadal už len priemerne, našťastie to o 2 mesiace zachránil Paul Auster a ja som znovu získala dôveru v literatúru. Keď som sa však spakruky zahľadela na celý zoznam prečítaných kníh, zistila som, že ma intuitívne ťahalo k téme, ktorej som, v sladkej nevedomosti mileniála, celé roky venovala len minimálnu pozornosť, a ktorá pritom reflektuje generáciu predo mnou ako máloktorá iná. Od septembra som sa ňou zaoberala už celkom seriózne a zámerne, a mám pocit, že som za tých pár mesiacov prežila s postavami ďalší život. Slovami Susan Sontag: We must learn to see more, to hear more, to feel more.

Začalo to skôr náhodne: Na jar som v Tate Modern natrafila na výstavu fotografa Wolfganga Tillmansa, ktorého by som vo svojom veku asi mala poznať, no nebolo tak, rada sa zoznámim, ďakujem za pozvanie, zoznámte sa aj vy:

                  

Wolfgang Tillmans je HIV+, jeho partner zomrel pred dvadsiatimi rokmi na komplikácie spojené s AIDS a výstava ponúkla prierez jeho fotografickou tvorbou, ktorá najskôr šokuje obscénnosťou, a až keď si založíš Tillmansove okuliare, objavíš subtílnu krásu ľudského tela vo všetkých jeho záhyboch, aj surovú bolesť, lebo darmo, toto sú rané deväťdesiate roky a liečba AIDS stále v plienkach. Dopad, aký na mňa mali jeho fotografie, bol okamžitý, aj sa bojím povedať to nahlas, až zdrvujúci. Tillmans totiž neklope na dvere tvojej intímnej zóny, on do nej skrátka grobiansky vtrhne a nechá ťa civieť s rozmazanou maskarou. Jeho nadrozmerné fotografie ma zastihli úplne nepripravenú, zrazu neviem, či som do úzkeho osobného priestoru vkročila skôr ja jemu alebo on mne. Najviac ma dojali obrázky bežných ľudí v bežných situáciách, ktorých fotil v kanceláriách, na uliciach, s letákmi v rukách, úsmev sem, úsmev tam, v tričkách s nápisom HIV positive, predstavujem si seba v tom tričku a premýšľam, koľkí by sa mi na ulici vyhli, koľkí by mi nepodali ruku, či by ma u zubára bez debaty ošetrili a koľkým by napadlo, že som promiskuitná štetka a mala som si dávať pozor, zaslúžim si.

To už som mala za sebou Just kids (2010) od Patti Smith, knihu, ktorá ma onehdy zložila podobne ako Tillmans. Patti píše o fotografovi Robertovi Mapplethorpovi, o začiatkoch spoločného života v New Yorku a o postupnom predieraní medzi umeleckú elitu. Nerobí zo seba martýrku, nie je to umelkyňa, ktorá pre status quo nepôjde drieť za kasu. Jesť sa musí. Predovšetkým však píše o vzťahu k Robertovi, ktorý v jej živote zohrával veľmi zásadnú úlohu až do jeho smrti, o všetkých jeho nuansách, dňoch pokojných aj napätých, text je plný porozumenia, prijatia až materskej mäkkosti. Robert zomrel v 1989 na komplikácie spojené s AIDS.

Keď sa téma AIDS začala po prvýkrát objavovať v literatúre, takmer výlučne v súvislosti s homosexualitou, trvalo niekoľko rokov, kým mýtus o „rakovine gejov“ nenabúrali dáta z Afriky a neobjavili sa prípady heterosexuálov, žien, detí, bez rozdielu rasy, veku či pohlavia. Dodnes sa v literatúre s týmto klišé stretávame, istý posun vo vnímaní HIV/AIDS však predsa len pozorujem.

K memoárom som sa ešte raz vrátila, a to u Paula Monneta a jeho Borrowed time (1988), a bolo to zrejme to najlepšie, čo som si v literatúre s témou AIDS mohla vybrať. Napriek tomu, že ide o osobný príbeh Paula a jeho partnera Rogera Horwitza, ktorý ochorel a zomrel len devätnásť mesiacov od vágneho určenia diagnózy, je to informačne mimoriadne bohatá kniha. Históriu HIV/AIDS v skratke nájdete v nedozernej informačnej studnici www.avert.org, konkrétne tu, no keď ju človek u Monetta dostane naservírovanú takto z prvej ruky, prežíva poníženie, strach až paniku, ale aj nádej spolu s ním, len ten čas je tekutý, nevieš dňa ani hodiny. Vedeli ste, že AIDS sa spočiatku, v časoch informačnej nevedomosti, nazýval GRID (gay-related immune deficiency)? Bol to jeden z najzávažnejších dôvodov, ktoré ľuďom sťažovali coming out, lebo HIV/AIDS sa v naratíve ťažkých osemdesiatych spájal výlučne s homosexualitou a predstavoval trest za sexuálnu roztopaš, neukáznenosť až úchylnosť. S Monettom sledujeme aj výskum, ktorý prebiehal súbežne v USA, Francúzsku a v Izraeli, a do ktorého boli na úplnom začiatku zapojení len štyria pacienti. Štyria! Zoznam diagnostikovaných pacientov narastal. Deväťsto. Trinásť tisíc. Dnes sú ich milióny. Verejne známi ľudia umierali na „rakovinu pečene“, AIDS sa nevyhol ani takým vplyvným osobám, ako Roy Cohn (neslávne známy právnik z prípadu sovietskej špionáže, ktorého osobná intervencia viedla k popravám Juliusa a Ethel Rosenbergových, pogúglite, ak ste zvedaví, to vám je zaujímavý prípad; ku Cohnovi sa ešte vrátim), s Kaposiho sarkómom vypáleným na tele ako šarlátové písmeno, horúčky, hnačky, zvracanie, slabosť, slepota, skrátka, Monette čitateľa nešetrí, hoci sám nebol ušetrený. Napriek tomu ostal verbálnym estétom, nebulvarizuje. História HIV/AIDS však tvorí len pozadie jeho elégie, nekonečne smutného vyznania lásky k Rogerovi, poviem vám to takto: Borrowed time sa nečíta, Borrowed time sa prežíva. Že je Monette miestami precitlivený? No a čo. Láska sú tí, čo ťa držia za ruku, keď si chorý, keď nevládzeš, tam sa všetko začína, aj končí, ostatné sú len kulisy:

Memoáre Paula Monetta sú však dôležité aj z iného dôvodu; poskytli referenčný rámec pre tematickú beletriu. Nenájdete spisovateľa, ktorý by sa neodvolával na Borrowed time a nehľadal v ňom inšpiráciu. Monette nebol spisovateľským nováčikom, no uznanie získal až po tejto a niekoľkých ďalších knihách s témou HIV/AIDS a stal sa akýmsi hlasom HIV+ ľudí v USA. Zomrel v roku 1995. Najvýraznejšie sa vplyv jeho memoárov prejavil v generačnom románe The Blackwater lightship (1999) od Colma Tóibína, ktorý postavil do centra príbehu brata rozprávačky Helen, Declana, v poslednom štádiu AIDS. Toto bolo moje prvé stretnutie s Tóibínom, takže neviem knihu kompetentne porovnať s autorovou predchádzajúcou tvorbou, no román The Blackwater lightship sa mi zdal ťarbavo priamočiary, príliš konvenčný, predvídateľný, kompozične dokonalý, ale akosi bez citu. Možno som ešte stále omráčená z toho Monetta. Premýšľam, či by mu pomohla zmena perspektívy, tretiu osobu vymeniť za prvú, Helen odsunúť do úzadia a nechať rozprávať Declana. Len špekulujem, možno nepomohla.

Na Monetta i Tóibína sa odvoláva aj ďalšia spisovateľka, Sarah Winman vo svojom ostatnom románe Tin man (2017), a to je teda úplne iná káva. Bože, čo mám napísať o tejto knihe, aby som nebola sentimentálna!
AIDS tu nehrá hlavnú úlohu, príde, skosí a jednoducho odíde. Toto je kniha o strácaní. Ak vám anotácia na obálke bude tvrdiť, že ide o milostný trojuholník, neverte jej. V skutočnosti ide o mnohouholník; v sieti vzťahov hlavných i vedľajších postáv čakáš žiarlivosť, pridusený hnev, strach, odcudzenie, hystériu, no zo stránok sa na teba vylieva len nekonečná neha, a teba to láme, otvára ti rany, špára sa v nich, hlboko: Cítiš? Náhla smrť blízkeho človeka zanechá prázdno, otupujúcu definitívnosť, a nič ťa nepripraví na vinu, ktorá bičuje otázkami: Komunikoval som lásku k druhému čitateľne? Umieral s pocitom, že je milovaný?
Pozoruhodné pritom je, že Sarah Winman s motiváciami postáv nekalkuluje, v podstate je veľmi priama, vecná a minimalistická, a predsa vytvára živé a pulzujúce obrazy, ktoré sa ťa dotknú jedinou vetou. Men and boys should be capable of beautiful things.
A touch of genius. Knihu som si zobrala v lete na bohom zabudnutý ostrov a v osirelom kamennom domčeku, v prenikavej plazivej vôni bugenvileí na verande mi zlomila srdce, na kúsky. Vravela som, neviem byť nesentimentálna.

Z iného konca to vzala Carol Rifka Brunt v knihe Tell the wolves I´m home (2012); pekná kniha o neprípustnej láske, ktorej odkaz však možno dekódovať aj v úplne inej rovine: Mal by tento román rovnakú emočnú silu, ak by AIDS nahradila akákoľvek iná choroba? Nemal, bodka. Pri žiadnej inej chorobe totiž nie sú ľudia vystavení takému pokorujúcemu pranieru, žiadna iná choroba sa toľko nespája so selektívnym súcitom, s prisudzovaním hanby a viny. A mňa tento druh cynizmu prevelice irituje. Hoci Carol Rifka Brunt sa vyjadruje oveľa citlivejšie a kultivovanejšie, o HIV/AIDS má zmysel písať. Mimochodom, ak ste čítali Tarttovej Stehlíka, mohla by vás osloviť aj táto kniha.

Na tomto mieste by sa žiadalo spomenúť aj knihu The hours (1998) od Michaela Cunninghama, no mám pocit, že tento román prerástla jeho filmová podoba, ktorá dopovedala všetko, čo Cunningham zanedbal, takže radšej spomeniem menej známe, no minimálne rovnako dobré, ak nie lepšie knihy.

Vráťme sa teda späť. Jedným z prvých literátov, ktorí so do témy HIV/AIDS pustili, bol americký dramatik a scenárista Tony Kushner, ktorý v roku 1993 dostal Pulitzera za drámu Angels in America (1991). (V 2003 uviedla HBO rovnomenný seriál, masterpiece medzi miniseriálmi before Netflix became cool. Al Pacino v role slizkého Roya Cohna, Meryl Streep, Emma Thompson, Jeffrey Wright, Mary Louise-Parker, veru, nepomýlite sa, ak si tento seriál pozriete aj po rokoch.) Toto je dráma, ktorá o prelome tisícročí povedala všetko; Kushner napísal klasiku, môže si pokojne vyložiť nohy a sledovať, ako ho v učebniciach zaraďujú do siene slávy medzi Sofokla, Čechova, Ibsena, Williamsa, Albeeho či Shawa.

Z nesúrodých ingrediencií namiešal kokteil, z ktorého mohla v rukách neskúseného dramatika vzniknúť hanba na tri zimy, no Kushnerovi sa podaril pravý opak. Dynamiku vybudoval na pnutí protikladov a vzájomných interakciách nekompatibilných postáv – HIV+ Prior a jeho partner Louis; utajený gej/Mormon/republikán Joe a jeho od vália závislá manželka Harper; Roy Cohn ako archetyp toho najnižšieho v človeku, ktorého prenasleduje duch Ethel Rosenberg, a Belize, morálne najkonzistentnejšia postavy v celej hre, „negácia Roya Cohna“. Kushner na premise „Boh nie je mŕtvy, Boh nás jednoducho opustil“ stavia víziu novej Ameriky; vo svete bez boha AIDS nedáva zmysel: ak nás boh opustil, čí trest je AIDS a za čo? Hlasom anjelov sa stávajú HIV pozitívni, umierajúci na AIDS, ktorí ašpirujú na to jediné, čo má takmer na prahu smrti zmysel – na život. Ale pozor! Táto dráma má v sebe oveľa viac politiky než biblických odkazov; utópie, ktorá sa nesie celou druhou časťou (Perestrojka), na konci reaganovského obdobia.

Seriál z dielne HBO je crème de la crème, ale človek sa môže ľahko stratiť v množstve metafor a alúzií, takže nie je od veci vrátiť sa k písanej predlohe a po troche vstrebávať, čo všetko chcel Kushner povedať: Kde sa právo stretáva s morálkou? A stretáva sa vôbec? Akú úlohu bude zohrávať náboženstvo/viera v 21.storočí? Ako byť pravdivý sám k sebe? Koľko stojí odpustenie?
Na jar tohto roku uviedlo londýnske National theatre Angels in America po dvadsiatich piatich rokoch od premiéry v San Franciscu. Natíska sa otázka, či znovuuvedenie tejto hry nie je tak trochu britskou umeleckou odpoveďou na politiku Donalda Trumpa; Roy Cohn totiž kedysi pôsobil ako Trumpov právny poradca.

Ale dosť o Cohnovi, poďme do Veľkej Británie. Alan Hollinghurst, miernejší britský ekvivalent Tonyho Kushnera, podal v románe The line of beauty (2004) správu o náladách v thatcherovskej Británii v kontexte homosexuality a hrozby AIDS. Klobúk dolu, ide o brilantnú kritiku triednej spoločnosti, kde novodobá politická buržoázia žije v iluzórnej imunite voči HIV/AIDS, až kým sa tieto nedotknú najvplyvnejších spoločenských vrstiev a nezačne sa hľadať vinník; áno, správne predpokladáte, v bezmennej mase slabých a neambicióznych. Okrem politiky však ide Hollinghurst aj do jemnejšej, osobnej roviny a čitateľovi implicitne podsúva otázku, či by jeho empatia k postavám bola rovnaká, ak by v príbehu nehral úlohu kokaín a náhodný nechránený sex. No schválne, urobte si etické cvičenie. 

Stereotyp o HIV/AIDS ako chorobe homosexuálov prekročilo len málo spisovateľov a spisovateliek, no ide o dôležitý posun. Za zmienku stojí John Berger a jeho román To the wedding (1995), v ktorom sa vírusom nakazí Jeanova dcéra Ninon po jednej vášnivej noci; Berger odkazuje: Môže sa to stať aj vám. Ide o lyrický román, ktorý neurazí, no keby sa doň autor nesnažil vopchať aj motív predrevolučnej emigrácie Čechoslovákov, jeho dostredivá sila by bola predsa len o niečo väčšia.

Najčerstvejším prírastkom v tematickej HIV/AIDS próze je The house of impossible beauties (2018), roman à clef, od Josepha Cassaru, ktorý zrejme príliš veľa vody nenamúti, čo je škoda, pretože Cassara napísal dôležitý román o transrodovej komunite v osemdesiatych rokoch, ktorá je kontinuálne prehliadaná a ostrakizovaná až dodnes, len aby čitateľovi pripomenul, že žije život privilegovaného a že o elementárnu úctu nemusí na rozdiel od transrodových ľudí, navyše s vírusom HIV v krvi, bojovať: She knew that she had to work a hundred times harder just to get a normal ounce of respect. That’s because as a proud Boricua, she had to work ten times harder. As a gay person, five times harder. And then double all of that shit because she was a pre-op transsexual woman. And because of math, that there is a hundred. Ak vás zaujíma história a pozadie života tejto minority, na Youtube nájdete dokumentárny film Paris is burning, na základe ktorého Cassara román napísal.

Azda najvýraznejšie však mýtus o „rakovine homosexuálov“ nabúrala Sapphire v románe Push (1996), možno ste ho videli sfilmovaný pod názvom Precious, a patrí jej potlesk za to, že na javisko uviedla spoločensky najzraniteľnejšiu postavu, diskvalifikovanú z dôstojného života už od začiatku: Precious je negramotná, obézna, šestnásťročná Afroameričanka, druhýkrát tehotná s vlastným otcom, ktorú sexuálne, fyzicky a emocionálne zneužíva aj jej matka. Silná káva, čo? Precious je bojovníčka, a keď už sa zdá, že by konečne mohla dostať šancu na normálny život, autorka jej uštedrí posledný úder v podobe HIV od otca; nezabúdajme, že toto sú osemdesiate roky, kedy HIV/AIDS predstavuje rozsudok smrti. V prípade románu Push však treba dôkladne oddeliť odkaz, ktorý chcela Sapphire sprostredkovať a jeho spracovanie. Push je paradoxne najslabší v tom, z čoho Sapphire chcela urobiť prednosť: chudoba, menšiny, rasové predsudky, homofóbia, nevraviac o náboženstve (Precious je moslimka, ale to sa dozvieme až niekde v druhej polovici knihy, v situácii, ktorá by si zaslúžila vlastnú knihu), prístup k vzdelaniu a lekárskej starostlivosti. Milá Sapphire, prečo? Prečo si svoj debutový román ovešala motívmi, s ktorými by si si vystačila až do konca spisovateľskej kariéry?
Ak by ste sa mali rozhodovať medzi knihou a filmom, odporúčam film – každý akcentuje iné detaily, no film je predsa len konzistentnejší v tom, čo chcela, alebo skôr mohla, povedať kniha.

Kníh s tematikou HIV a AIDS nie je veľa a nemajú toľko spoločných znakov, aby sa dalo hovoriť o subžánri spoločenského románu, HIV/AIDS plnia vo väčšine kníh skôr úlohu rekvizity, a aj ja som povyberala len tie, o ktorých si myslím, že budú mať čo povedať aj generáciám, ktoré prídu po nás, hoci svet, ktorý poznamenala epidémia AIDS, im bude už úplne cudzí. Sme totiž takmer na jeho konci, ani sme si to nevšimli. AIDS je na ústupe vďaka predexpozičnej (PrEP) a postexpozičnej (PEP) profylaxii, mužskej obriezke, no najmä vďaka antiretrovírusovej liečbe, ktorá je už niekoľko rokov dostupná aj pacientom na Slovensku. Znamená to, že syndróm AIDS nemusí u HIV postihnutého pacienta nikdy prepuknúť, prenos vírusu z matky na dieťa sa minimalizuje a človek sa dožíva štandardne vysokého veku. Ak ste sa tento rok nezúčastnili konferencie TEDx Trenčín, a príliš sa v téme nevŕtate, možno neviete, že tento rok došlo ešte k jednému dôležitému objavu: medicína potvrdila, že riziko prenosu vírusu z HIV+ osoby, ktorá podstupuje antiretrovírusovú liečbu a ktorej vírusová nálož v krvi je nezistiteľná po dobu 6 mesiacov, je zanedbateľné až nulové: http://bit.ly/hiv_consensus 

Veľká vec!

Afrika, kde sa HIV/AIDS šíri najmä medzi heterosexuálnou populáciou, to však nemá ešte ani zďaleka za sebou, o čom píše aj Stephanie Nolen v zaujímavej kolekcii 28: Stories of AIDS in Africa (2007) a na Netflixe nájdete aj desivý dokument Fire in the blood, o distribúcii generických liekov v Afrike. Je to príšerná obžaloba prvého sveta, príšerná, o tom, ako si farmaceutické spoločnosti s chápadlami vo vysokej politike uzurpujú právo rozhodovať, kto prežije. Sedíš na gauči a premkýna ťa bezmocnosť, lebo za každým číslom v štatistike je človek: http://bit.ly/global_statistics

Prednedávnom som sa vrátila k výborným esejam od Susan Sontag – Illness as metaphor & AIDS and its metaphors (1989), knihe, ktorú som dostala do daru ešte ako študentka, a ktorej som vtedy zúfalo nerozumela. Nie preto, že by bola náročná alebo zlá, ale preto, že mi bola príliš vzdialená. Niektoré knihy potrebujú čas, ja som potrebovala dozrieť. Muselo prísť ďalších dvadsať rokov zážitkov, stretnutí, chorôb, konfrontácií so smrťou a smrteľnosťou, aby som mohla vstúpiť do Sontagovej sveta. Susan Sontag porovnáva a upozorňuje na zásadný rozdiel vo vnímaní chorôb ako tuberkulóza, mor, rakovina, a AIDS v období charakteristickom pokryteckým moralizovaním o sexe a zvýšeným apelom na pohlavnú zdržanlivosť.

Čo Susan Sontag v 1988 nemohla vedieť, je, akým smerom a ako rýchlo sa pohne veda a výskum, a ako sa tento progres prejaví v literatúre. Diagnóza HIV+ už dnes nepredstavuje ortieľ, v literatúre sa posúvame do fázy vyrovnávania sa so smrťou, smútku a trúchlenia, a podobne ako kedysi tuberkulóza, „choroba umelecky nadaných, citlivých a neduživých ľudí“ (Sontag), aj AIDS podlieha istej romantizácii. Prestáva byť zobrazovaný ako úpadok na telesnej úrovni (Tóibín, Cunningham, Hollinghurst) a nadobúda skôr povahu generačného mementa (Winman, Rifka Brunt, Cassara), nie v súvislosti so šírením vírusu, no v tom, ako sme celé desaťročia humanisticky zlyhávali v podpore najslabších v ich najkrehkejšom životnom momente.

Ani zďaleka to však neznamená, že by sme o HIV/AIDS mali prestať hovoriť, na Slovensku by sme pre zmenu mohli aspoň začať hovoriť. Z jednoduchého dôvodu: je desivé, ako málo sú ľudia v našej krajine informovaní. Aj vy ste vo FB feede svojich priateľov alebo známych natrafili na hoax o pomarančoch z Líbye postriekaných HIV krvou? Hoax koluje po internete už niekoľko rokov a vždy sa nájde niekto, kto ho zdieľa s dvadsiatimi výkričníkmi, bez toho aby si overil, či je táto informácia pravdivá, a prečo vôbec nemôže byť pravdivá. Ešte desivejšie je, že počet nakazených vírusom HIV má u nás stále stúpajúcu tendenciu. Iste, výskyt HIV/AIDS na Slovensku je stále nižší ako v iných krajinách EÚ, no načo sa zbytočne usilovať o číslo v štatistikách?

Opravte ma, ak sa mýlim, no jedinú správu na Slovensku o HIV/AIDS vo svete za posledné roky podali len Tomáš Halász a Mária Mühl v krásne a citlivo spracovanej výstave fotografií House of Family, o HIV+ sirotách v Kambodži a je veľká škoda, že sa témy nik iný nechytil a neotvoril priestor na diskusiu.

Tu je jedna z fotografií (ďalšie fotografie z Kambodže nájdete tu), až mi srdce stíska, courtesy of Mária Mühl.

Poznáte svoj HIV status?

Buďme realisti. Ľudia neprestanú mať sex, ľudia neprestanú mať nechránený sex, ľudia dostanú vírus chrípky alebo HIV, a nemusia byť nevyhnutne v kategórii „riziková skupina“ alebo „rizikové správanie“, hovorme radšej len o jednotlivých rizikových aktivitách, a niekedy ani to nestačí.
Sebou si môžete byť istí, no nikdy si nemôžete byť tak úplne istí tým, vedľa koho zaspávate.

Love is great, it is. But it’s also so brief. Didn’t these kids ever learn that even in the Garden of Eden, someone betrayed the other?
(Joseph Cassara: The house of impossible beauties)

Otestovať bezplatne a anonymne sa môžete nechať tu, diagnostiku a poradenstvo poskytnú aj tuto. 

Ďakujem vám, ak ste sa pri čítaní dostali až sem, na záver mám pre vás len ušného červíka; nebudete už tento rok počuť podmanivejší hlas, väčšie zmierenie.

* V českých prekladoch vyšli knihy Just Kids (Just Kids: Jsou to jen děti), Tell the Wolves I´m Home (Řekni vlkům, že jsem doma), The Hours (Hodiny), The Line of Beauty (Linie krásy), Illness as Metaphor & AIDS and its metaphors (Nemoc jako metafora & AIDS a jeho metafory), mnoho ďalších spomenutých kníh nájdete v digitálnej knižnici www.archive.org

Man Booker Prize 2017 – politická korektnosť nadovšetko!

Kým v minuloročnom užšom výbere vyčnieval román The Sellout (slov. Odpadlík, Odeon, 2017) od Paula Beattyho tak výrazne, že každému, kto vie čítať a trochu sleduje literárne ocenenia, muselo byť jasné, že nebolo lepšieho kandidáta na prestížnu Man Booker Prize, tento rok sa porota rozhoduje  celkom nepredvídateľne, aj keď politicky nanajvýš korektne: rodovo, aj geograficky (s privretým okom) vyvážene, aj keď si človek musí položiť otázku, či tieto kvóty nejdú tak trochu na úkor kvality. Tu je kompletný shorlist:

Mentálne som sa s ním zhodla v podstate len na 2, resp. 3 autoroch: Mohsin Hamid a Paul Auster, a tretieho, vyhajpovaného Saundersa, by som pokojne vymenila za Colsona Whiteheada (alebo ho minimálne zaradila do shorlistu popri Saundersovi), ktorý sa pohybuje v tom istom historickom období, a ktorý napísal oveľa oveľa lepšiu (aj klaustrofóbnejšiu) knihu The Underground Railroad.  Ďalším prekvapením bolo, že dve z najsilnejších mien tohto ročníka, Arundhati Roy a Zadie Smith, porota nezaradila do užšieho výberu,  no v tomto prípade, podľa mňa, azda aj celkom pochopiteľne:  Arundhati Roy je síce neskutočne talentovaná spisovateľka, no románu The Ministry of Utmost Happiness chýbala ruka šikovného editora, ktorý by autorke pomohol prerýpať román na čitateľný a prístupný kúsok. Takto z neho ostal len absolútne premrhaný potenciál.  Škoda. Zadie Smith je trochu iný prípad: možno je to mnou, možno Smithovej prestávam rozumieť, no mám pocit, že každá ďalšia kniha, ktorú vydá, je len variácia tej predchádzajúcej, akoby Zadie Smith už nevedela ničím prekvapiť. 

Poďme ale radšej k pozitívnym prekvapeniam. V tohtoročnom shortliste sa objavil debutový román, na ktorý by mi ani nenapadlo siahnuť, a to Elmet od Fiony Mozley. Príbeh dvoch dospievajúcich detí, Daniela a Cathy, sa odohráva na anglickom vidieku, kde žijú s otcom, ktorý sa živí ako profesionálny zápasník a snaží sa zabezpečiť deťom aspoň ako-tak znesiteľné detstvo, keďže ich nestabilná matka sa chvíľami objavuje, odchádza, až raz zmizne úplne. Po epizóde šikany otec vezme deti zo školy k Vivian, žene, s ktorou udržiava záhadný priateľský vzťah, aby ich ďalej vzdelávala. Poetické rozprávanie nežného a citlivého Daniela však od začiatku v sebe nesie predtuchu nešťastia, a keď k nemu v závere dôjde, je to presne ten moment, keď ide celý svet bokom,  keď človek pripáli palacinky,  zmešká vlak, či zabudne na bielizeň v pračke, lebo je svedkom  scény, od akých sa neodchádza. Nemôžem si pomôcť, tak nápadne mi Elmet pripomína knihy mojej zbožňovanej Evie Wyld, až je to zarážajúce, no kým Wyld je v priestore záverečnej drámy civilnejšia, Mozley ju posunula do obludných rozmerov antickej tragédie, sociálneho výkričníka, smutnej Andersenovej rozprávky. Okrem toho Mozley vytváraním intenzívneho kontrastu brilantne prefackáva rodové stereotypy. Bravo, nedá sa inak.

Ďalším debutom, a zároveň prekvapením, aj keď nie práve z kategórie príjemných, v tohtoročnom shortliste je román History of wolves od Emily Fridlund. Nech vás názov nemýli, s vlkmi, ani ich históriou nemá nič spoločné. Ide o rodinnú drámu: hlavná postava, outsiderka Linda, žije s rodičmi, bývalými hipíkmi v lesoch Minnesoty. Keď sa do lesov prisťahuje Patra so štvorročným synom Paulom, Linda sa s ňou začne zbližovať a babysittovať Paula až do príchodu Patrinho manžela. Od začiatku niečo nesedí, od začiatku je jasné, že román smeruje ku katastrofickému klimaxu, autorka za sebou necháva čitateľné stopy a návnady, a keď k tragédii dochádza, dozvedáme sa o nej postupne prostredníctvom Lindiných spomienok na súdny proces, epizódy zo života Patry a jej sektárskeho manžela Lea, len akoby náhodou, až čitateľovi na konci ostane len pocit: Meh. Netvrdím, že odopieranie vyvrcholenia nefunguje. Len nefunguje v tomto románe, nefunguje v tejto kompozícii. Kým prvá časť ešte ako-tak drží pohromade, v druhej časti, plnej zbytočných flashbackov namiesto lineárneho rozprávania (ktoré by románu pomohlo oveľa viac), človeka prepadnú nepríjemné otázky: Čím chcel tento román byť? Čo chcel povedať? Ide o dumky o pocitoch viny, či spoluviny? Ide naozaj o román o tom, ako a kam človek patrí (ako tvrdí headline na obálke)? Mal to byť román o nebezpečenstve jedného z militantných pohľadov na svet, akých je plný aj Modrý koník? A čo mala znamenať tá izolovaná pedofilná dejová linka? Ja neviem, môže to byť čokoľvek. V každom prípade mi po dočítaní ostala v ústach len pachuť podpriemernosti. Záhada tohtoročného shortlistu.

Keď som po Fridlundovej chytila do rúk román Autumn od Ali Smith, rozdiel v kvalite písania bol markantný. Čaro Autumn nestojí na silnom príbehu, ani na politických úvahách o tom, čo bude po Brexite (first post-Brexit novel; ako tento román s obľubou označujú v médiách), dokonca ani na absurdných scénkach britského byrokratického pekla („Vaša hlava nemá správnu veľkosť.“) roztrúsených po celom románe. Ide skôr o rozjímanie na tému času, o tom, čo po nás ostane a či po nás niečo ostane. Pri žiadnej inej knihe z tohto shortlistu sa človek necíti viac ako Jozef Mak než pri tejto, a zároveň tak dôležito ako pri tejto, lebo darmo, stopu v živote druhých človek zanechá tak, či tak – svojou prítomnosťou, aj svojou absenciou. 

V rovine deja ide o príbeh priateľstva vysokoškolskej učiteľky Elisabeth (32) a jej storočného suseda Daniela, ktorý leží v takmer predsmrtnom stave v hospici. Daniel už od detstva prebúdzal v Elisabeth lásku k umeniu a povzbudzoval ju k vlastným úvahám o vnímaní sveta. O tom, kto je Daniel, sa dozvedáme prostredníctvom lyrických snových pasáží, do ktorých autorka sem-tam bez veľkých fanfár zašifruje nejaké posolstvo. Vedľajšiu románovú líniu tvorí príbeh krátkeho života jedinej ženskej britskej pop-artovej umelkyne Pauline Boty v časoch, keď bol sexizmus a šovinizmus spoločenskou normou, ktorú v závere plynule prepojí s hlavnou líniou. Ako to všetko dokázala Smith potiahnuť bez toho, aby čitateľa neunudila? Nuž, dokázala. Slovnými hračkami, vypointovanými epizódkami, bohatou predstavivosťou, bravúrnou štylistikou, skrátka, nikde jej to nedrhne. Či to bude stačiť na Bookera, neviem, ale nebola by som prekvapená: okrem kvality aj s ohľadom na to, že 3 roky za sebou sa držiteľom Man Booker Prize stali muži. Osobne nie som veľká fanúšička rodových, či geografických kvót pri udeľovaní literárnych cien a fakt mi lezie na nervy, keď sa musíme baviť o tom, či knihu napísala žena alebo muž, obzvlášť v 21. storočí, lebo jedinú dilemu, ktorou má, podľa mňa, v literatúre zmysel zaoberať sa, zhrnul profesor T.C. Foster takto: 

V skratke: Autumn nie je prasa. Aj keby ho napísal tapír. To len medzi nami. 

Bola by naozaj hanba, keby sa román Paula Austera 4 3 2 1 neocitol v užšom výbere, hoci sa špekulovalo o tom, či má vôbec šancu kvôli svojmu rozsahu – takmer 900 strán, a či Auster nie je skôr adept na Nobelovku. Prečítala som ju v auguste ako prvú z longlistu, mala som pred sebou náročný mesiac, takže som vedela, že túto buchlu jednoducho nemôžem so sebou ťahať ako nomád kade-tade po dvoch kontinentoch. Po odcestovaní tento mohutný román na mňa, krátko po vyhlásení shortlistu, kričal z každého newyorského kníhkupectva. Vravím si: ´Kašlem na teba, nekúpim si ťa, nebudem ťa vláčiť v kabelke, radšej si sem sadnem, dám si kávu, budem si z teba čítať vybrané kapitoly a potom ťa vrátim naspäť do poličky.´ A namiesto toho som si kúpila útlu zbierku poézie. Lenže, čo sa nestalo: minulý týždeň si tak sedím v rýchliku do Prahy, robím si poznámky, lepím si do 4 3 2 1 farebné papieriky, a keď sa ubytujem, zistím, že som knihu zabudla vo vlaku na náprotivnom sedadle. Nedočítanú. Napokon som si 4 3 2 1 kúpila ešte v júli, keď vyhlásili longlist, a vďaka nechutnému prieduškovému vírusu, som ju prečítala počas tichého, nerušeného októbrového týždňa.

Počkať, niečo tam nesedí, však? Tak presne toto urobil Auster: ponúka 4 rozličné alternatívne dejové línie života Archieho Fergusona, vnuka bieloruského imigranta, celý čas sa hrá s myšlienkou „Čo keby...?“ a testuje hranice determinizmu na úrovni epizód, ale aj kompletných dejových línii. Každý Archie Ferguson sa narodil v marci ako jediné dieťa svojich rodičov, inteligencia a talent každého z nich sa prejavuje najmä v písaní, či už ide o literatúru alebo žurnalistiku, život každého z nich sa nejakým spôsobom pretne s Amy Schneiderman v podobe rôznorodých typov vzťahov. Každý Archie však skončí úplne inde, úplne inak, hoci život toho štvrtého sa zdá ako najpravdepodobnejší, lebo taký je údel poslednej kapitoly. Auster mal, koniec koncov, nutkanie všetko na záverečných stranách vysvetliť, čo nemusel robiť, lebo v postmoderných textoch je polyfónia a snaha o narušenie ontologickej stability (pardon za výraz), pomerne bežný naratívny prostriedok. Ako vraví literárny teoretik Brian McHale: „Ide o starú analógiu medzi Autorom a Bohom, hoci hranica medzi autorom a postavou, ktorú predstavuje, je absolútna, nepreniknuteľná.“ Toto by mohol byť adept na víťaza. Ale s touto porotou, ktovie.

Jednoznačne najoriginálnejším textom v tohtoročnom shortliste je Lincoln in the bardo od Georga Saundersa. Vyleštený postmoderný kompilát, ktorý žánrovo, kompozične, lingvisticky, aj interpretačne prekračuje hranice, kde sa len dá, môže Saundersovi napokon zabezpečiť Bookera. V skratke: Abrahamovi Lincolnovi zomrie jedenásťročný syn Willie, ktorý sa ocitá v „bardo“, čo je akýsi prechod, stav medzi smrťou a znovunarodením. Niekoľko dní po smrti jeho kobku navštevuje sám Lincoln, trúchli, lúči sa so synom, ktorý ešte netuší, že je mŕtvy. Keďže ide o dieťa, nie je bezpečné, aby sa v stave bardo zdržiaval príliš dlho, tak sa tri éterické entity (Hans Vollman, Roger Bevins III. a reverend Everly Thomas) rozhodnú, že mu pomôžu vojsť do tela svojho otca, aby pochopil, že nastal čas rozlúčky a definitívneho odchodu na onen svet. Lenže to sa tak úplne nepodarí a je to práve Willie, ktorý nakoniec zablúdeným dušiam pomôže na druhú stranu.

Toto nie je klasický historický román. Toto vlastne vôbec nie je historický román. Má podobu divadelnej hry, ktorú dopĺňajú skutočné, aj fiktívne zdroje, ktoré si Saunders zobral na pomoc na predstieranie autenticity. Čím ale samozrejme vytvoril úplne nový (fiktívny) text, akúsi imitáciu, až paródiu románu. Tento naratívny postup tiež nie je v literatúre nový. Hojne ho autori využívali s príchodom Joycea, či Fowlesa, kým na začiatku 21.storočia nedošlo k návratu k tradičnejším naratívnym stratégiám a znovuobjaveniu „veľkých románov“. Lincoln in the bardo môže predznamenávať novú vlnu postmoderných experimentov, ale zatiaľ len špekulujem, je to fakt na debatu. A či by som si Lincolna prečítala aj druhýkrát? Rozhodne nie. Na začiatku som si vravela: ´Tak toto je sranda, bizár par excellence´, no zhruba v polovici sa množstvo triviálnych postavičiek a dialektov pre mňa stalo iritujúce až do bodu I couldn´t care less, a úprimne, dočítala som už skôr so sebazaprením. V Lincolnových vnútorných monológoch, smútku za synom je Saunders napokon asi najpresvedčivejší, ale stačí mi to ako čitateľovi? 

Mojím favoritom tohtoročného shortlistu je román Exit West od Mohsina Hamida. Príbeh sa začína v bližšie nešpecifikovanej krajine pravdepodobne Blízkeho alebo Stredného východu a končí na americkom kontinente. Hlavné postavy Saeed a Nadia žijú bežným životom mladých ľudí: Saeed je veriaci, žije so svojimi vzdelanými rodičmi a pracuje v reklamke, Nadia žije sama, so sekulárnym postojom k náboženstvu, pracuje v poisťovacej spoločnosti a jazdí na motorke. Zoznámia sa, zaľúbia sa, tak to chodí.  Mohla by to byť pekná love story, the end. Lenže krajinu obsadia militanti a po náhlej a násilnej smrti Saeedovej matky sa v nej odrazu nedá dýchať, tak Saeed s Nadiou hľadajú únikovú cestu von, ako takmer každý utečenec – cez pašerákov a prevádzačov. Tu prichádza na rad moment magického realizmu: Saeed s Nadiou prechádzajú cez akési tajomné dvere a ocitajú sa na gréckom ostrove Mykonos, vyvrhnutí na breh spolu s ďalšími utečencami. Motív dvier sa v románe opakuje: Dvere slúžia ako symbol prechodu do nového sveta bez vojny a zároveň ako symbol smrti predchádzajúceho života.  

Skvelá kniha! Skvelá. Hamid si zvolil veľmi aktuálnu tému, píše ľahko, čítavo, bez zbytočného sentimentu a manipulácie s čitateľom: Pomocou symbolu dverí sa elegantne vyhol opisom strastiplnej cesty do lepšieho sveta, len aby v ňom hlavné postavy nakoniec zistili, že „tí, ktorí ich v tábore ohrozujú a zastrašujú, sa ničím nelíšia od militantov v krajine, ktorú kedysi nazývali domovom.“ Zároveň čitateľovi predkladá mnohé dilemy o tom, čo tvorí národnú a kultúrnu identitu, či tento pojem nie je len spoločenský konštrukt a zároveň sa pokúša odpovedať na mnohé otázky, po ktorých sa, najmä v Európe, po prvom nápore utečencov, rozkmotrili zástancovia Refugees welcome! na jednej strane a nacionalisti s tradicionalistami na strane druhej, napr: prečo Nadia nosí abáju, keď nemusí, ako nosenie abáje korešponduje resp. nekorešponduje s náboženským presvedčením; kto sú vlastne tie bezmenné milióny ľudí, ktorí prišli v uplynulých mesiacoch/rokoch do Európy, či USA; no Hamid ide aj do osobnejšej roviny a nenápadne sa pýta čitateľa, či veľká láska, spoločná skúsenosť a dusivé zážitky tesnej blízkosti partnerov v malom životnom priestore vzťah skôr nezabíjajú, ako by ho mali posilňovať. Najmä je to však román podaný zo strany tých, ktorí bez akéhokoľvek pričinenia stratili domov, no nestratili túžbu po dôstojnom živote. Hamid všetky úvahy v románe krásne prepojil s príbehom, žiadna nuda, žiadna vata, do jednej vety vie vtesnať celú skúsenosť. Toto totiž nie je len román o imigrantoch, ale aj o tom, ako náš osobný vesmír a imperatívy zásadne formuje prostredie, v akom sa človek náhodne ocitá, často proti svojej vôli. 

Aký je teda verdikt?
Ak by sme sa mali baviť o tom, kto by si tento rok zaslúžil zvíťaziť, u mňa by to bol jednoznačne civilný a aktuálny Mohsin Hamid. Ale kto sa ma pýtal? 

Môže to však pokojne byť aj Ali Smith. Napísala dobrý, plnokrvný, aj keď čitateľsky nie až tak prívetivý román, takže sa natíska otázka, či na záver budeme naozaj tlieskať autorke alebo verejnej deklarácii tohtoročnej poroty, že ženy vedia písať. (Keby totiž porota tento rok tak trochu nekalkulovala aj s faktorom rodu, takú Fridlundovú by do shortlistu neposunula vôbec. To len na margo hier muž-žena v shortliste, ktorých sme tento rok svedkom.)
Ak však do hry vstúpi intelektuálny a akademický snobizmus, držiteľom Bookera bude George Saunders. Vojde do osnov ako povinné čítanie, hoci študenti sa budú škriabať po stenách. 

Tak si, človeče, vyber.
  

Hanya Yanagihara: Malý život alebo Sedem pádov sebanenávisti. A lásky. 

Román Malý život (A Little Life, 2015) vyvolal krátko po svojom vydaní senzáciu, s akou sa človek v literárnom svete len tak ľahko nestretne. Sú totiž autori, ktorým stačí napísať jednu, tú zásadnú knihu, a potom si už len vyložiť nohy a sledovať to divadlo, lebo o diskusie bude do konca spisovateľovho života postarané. Podarilo sa to Harper Lee, podarilo sa to Jonathanovi Littellovi, aj Emily Brontë, Johnovi Kennedymu Tooleovi, či Margaret Mitchell. A pritom sa Malému životu dá vytknúť mnoho: že je pridlhý a miestami repetitívny; že je nerealistický, a, skrátka, nie je možné, aby sa na človeka zosypalo až toľko; že v ňom absentuje dobový kontext; že postavy sú, v určitom smere, ploché a čiernobiele až do extrému; že autorka kalkuluje s čitateľskými emóciami až príliš; že snaha o potlačenie rodových stereotypov a o napísanie politicky korektného románu s rovnomernejším rozložením rás a sexuálnych orientácií je až príliš evidentná; že všetkého je jednoducho príliš veľa, alebo príliš málo. So všetkým sa dá do určitej miery súhlasiť, a predsa je čitateľský zážitok z knihy tak mocný a intenzívny, že je takmer nemožné nevytvoriť si k príbehu vzťah a názor, či už ide o absolútnu adoráciu spisovateľského génia na jednej strane, alebo cynický odpor voči spisovateľkinej snahe o manipuláciu na strane druhej.

Yanagihara, bez pochýb, vytvorila kultové dielo, ktoré nás prežije, knihu, ktorá sa bude ako klenot dediť z knižnice do knižnice. Stačí otvoriť FB stránku A Little Life, aby človek nazrel do čitateľskej obsesie, akú naposledy vyvolala snáď len Lisbeth Salander. Čím teda lezie Malý život až tak veľmi pod kožu? Povedať, že ide o príbeh priateľstva štyroch mužov, by bolo príliš jednoduché, a aj zavádzajúce, hoci na prvých sto stranách sa zdá, že autorka bude smerovať presne tam. No hneď, ako dá priestor Judeovi, je jasné, že sa  čitateľ stretáva s najzaujímavejšou postavou, a to je presne aj miesto, odkiaľ už niet cesty späť, kde už nemožno knihu odložiť a nutkavo nečítať ďalej. Priateľstvo teda len rámcuje ústredný príbeh jednej z hlavných postáv, plachého, záhadného, nesmierne talentovaného a vzdelaného Judea, toto je kniha o Judeovi a sieti vzťahov, v ktorých žije. Nie že by ostatné postavy neboli výnimočné: sú a bolo by naozaj zaujímavé sledovať ich vlastné motivácie pripútanosti a lásky k Judeovi, ale to už by išlo o iné romány, celú románovú sériu.

V jednom z rozhovorov Yanagihara povedala, že sa snažila vytvoriť svet, ktorý bude neustále oscilovať  na hranici toho, čo čitateľ dokáže či nedokáže zniesť. A to sa jej, blahoželám, podarilo: scény z Judeovho detstva sú explicitné, no nikdy neskĺznu do lacnej provokácie a vulgárnosti; intímne scény sú sentimentálne len natoľko, aby neurážali čitateľský vkus; scény sebanásilia sú drastické len do tej miery, aby nedráždili útlocit čitateľa. Ono ale vlastne až tak veľmi nejde o horor, ktorý pred vami autorka postupne roztvára: ak sú vám drastické scény nepríjemné, pokojne ich môžete preskočiť. Autorka na 600+ stranách skôr skúma, aký dopad má trauma/traumy v detstve na život dospelého človeka a jednak aký efekt má príbeh na čitateľa na emocionálnej úrovni. A čitateľovi teda nakladá rovnako dôkladne, nebudem klamať:  rozplakala som sa hneď niekoľkokrát, na posledných sto stranách som už slzila konštantne, lebo, úprimne, ak by som nechcela byť manipulovaná, nečítam vôbec a knihu odložím pri prvom náznaku, že ju nebudem mať pod kontrolou.

Najväčšia núdza je v tomto románe o nádej. Judeovi naozaj nikdy nebude lepšie, čitateľ sa naozaj až do konca nedočká katarzie, autorka tlačí až k uduseniu, graduje, jednotlivé situácie rozkladá až proustovsky precízne a na konci zanechá čitateľovi len kôpku otázok: Možno vôľu nežiť považovať niekedy za odôvodnenú? Do akej miery sme zodpovední za ľudí, ktorých milujeme? Existuje vôbec bezpodmienečná láska? Ak áno, má vôbec hranice? Ak áno, kde? Kde láska voči druhému naráža na pud sebazáchovy? Dokážu existovať súčasne? Možno zničiť seba, a to doslova, bez toho aby sme ničili tých, ktorých ľúbime? Ak teda na konci románu ležia legitímne dilemy, nemožno Yanagihare vyčítať, že si vzala na pomoc naratívne hyperboly. (A medzi nami, keď čítam recenzentské námietky o neuveriteľnosti tohto príbehu, vravím si: Šťastný človek, ktorý mohol toto napísať; šťastný človek, ktorý nebol nikdy konfrontovaný s bezmocnosťou voči sebanenávisti milovaného človeka; šťastný človek, ktorý je presvedčený, že toto sa nedeje, a ak aj áno, určite nie až v takej miere. Deje, nenápadne, no oveľa častejšie, než si myslíme, a nemusíme ani chodiť za hranice, stačí si otvoriť stránku Ministerstva vnútra a prelúskať štatistiky sexuálne motivovaných trestných činov.) O traumy (a gýče) sa totiž nedá podeliť inak než v umení, vrátane literatúry.

Ospravedlňujem sa všetkým čitateľom tejto recenzie, ktorí si ju prečítali v nádeji, že sa dozvedia, o čom Malý život naozaj je, no nechcem vám pokaziť zážitok z čítania, lebo toto je taká kniha, ktorá sa dá skutočne prečítať len prvýkrát. Ak na tom predsa len trváte, tak kniha je o tomto:  

Do vrahov

nazrieme ľahko. Ale toto: smrť,

celú smrť ešte pred životom

tak nežne obsiahnuť a nebyť zlý,

je nevýslovné. 

R.M.Rilke - Duinské elégie (IV.)

All bets are off – or are they?  Man Booker International Prize  2017

Pre tých, čo nesledujú udeľovanie literárnych cien, trochu histórie: Man Booker International Prize je medzinárodné literárne ocenenie autorom a knihám preloženým do angličtiny, ktoré bolo prvýkrát udelené v roku 2005 (Ismail Kadare). Odvtedy sa MBIP udeľovala každý druhý rok až do roku 2015, kedy Bookerova nadácia oznámila, že cena sa bude od roku 2016 udeľovať každoročne. Autor víťazného titulu si spolu s prekladateľom rozdelia 50 000 libier. Každý rok vyberie porota 12, či 13 kníh, ktoré sa v danom roku preložili do angličtiny, pričom do užšieho výberu postupuje 6 kníh.

Tento rok do užšieho výberu postúpili tieto:

Mattias Énard: Compass (prekl. Charlotte Mandel) - Francúzsko
David Grossman: A horse walks into a bar (prekl. Jessica Cohen) – Izrael
Roy Jacobsen: The Unseen (prekl. Don Bartlett/Don Shaw) – Nórsko
Dorthe Nors: Mirror, Shoulder, Signal (prekl. Misha Hoekstra) – Dánsko
Amos Oz: Judas (prekl. Nicholas de Lange) – Izrael
Samanta Schweblin: Fever Dream (prekl. Megan McDowell) – Argentína

Prečítala som všetkých šesť, v rôznych jazykoch, čiže nemôžem kompetentne zhodnotiť ich preklad do angličtiny, no pridám zopár svojich odrobiniek k samotným knihám. Niektoré som čítala s väčším sebazaprením, iné s chuťou, a myslím si, že v shorliste je hneď niekoľko kandidátov, ktorí by si zaslúžili tento rok zvíťaziť, no zároveň sú v ňom knihy, o ktorých si dovolím povedať, že nemali čo robiť ani v longliste.

V každom prípade je to dobrý a prekvapivý ročník. Najväčšia bitka sa zrejme zomelie medzi dvomi Izraelčanmi – obaja napísali skvelé, bolestínske drámy o tom, aké je byť Izraelčanom v dnešných spoločenských a geografických súradniciach, s väčšou, či menšou stigmou holokaustu, uprostred nekončiaceho izraelsko-palestínskeho konfliktu, ale aj v osobných vesmíroch hlavných hrdinov. A napriek tomu ide o dve úplne odlišné knihy. Hlavným hrdinom Ozovej knihy Judáš  (čes., Paseka 2017)  je študent Šmuel Aš, neborák, ktorého opustí priateľka, rodina mu už nemôže platiť štúdiá, takže sa musí zamestnať a nájsť si bývanie. Oboje nachádza v dome starca Walda, ktorý v ňom žije s Ataljou, manželkou svojho zosnulého syna. Oz v knihe pracuje s dvomi líniami ktoré sa spájajú v postave Judáša na historickej, aj metaforickej úrovni. Ponúka historickú interpretáciu Judáša, ktorý Ježiša miloval najviac a nemal v úmysle ho zradiť, lebo hlboko veril, že po ukrižovaní zíde z kríža a dokáže všetkým, že je Boží syn. Postavu Judáša prepojil s históriou Izraela – Atalja je dcéra Šaltiela Abravanela, ktorý sa, ako jeden z mála, postavil proti vyhláseniu izraelského štátu a napokon bol nútený vzdať sa svojich funkcií a odísť z verejného života s nálepkou zradcu. Okrem toho Oz v knihe rozvíja aj súčasný Šmuelov príbeh, či skôr epizódu zo života v dome s Waldom a charizmatickou Ataljou, ktorá Šmuelovi pomúti hlavu, tak ako mnohým mladíkom pred ním. 

Vraví sa, že Oz napísal knihu svojho života. Neviem to posúdiť, predtým som od neho čítala len Čiernu skrinku (slov., Slovart 2011), ktorá ma príliš neuchvátila, preto som Judáša chytala do rúk s obavami. No prekvapivo ma bavil viac než som vôbec predpokladala, lebo tomu, čo mi prekážalo v Čiernej skrinke – vata, občasné emocionálne prázdno, a vôbec – román v listoch, ktorý mi nereže, sa Oz oblúkom vyhol a vytvoril kompaktnú, skvele vyrešeršovanú a zaujímavú knihu. Silný adept na víťaza. Ak aj Bookera nezíska, Nobelova cena by ho nemusela minúť, jeho meno sa v Nobelových kruhoch skloňuje už niekoľko rokov.

Na rozdiel od Amosa Oza sa David Grossman v knihe A horse walks into a bar (slov. Vojde kôň do baru, Artforum 2016) pustil do svojráznejšieho experimentu: štruktúru knihy tvorí tragikomické stand-up vystúpenie komika Dovaleho v zaprdenom izraelskom bare, kam pozve priateľa, vyslúženého sudcu Avišaia, s ktorým sa od detstva nevidel, aby zhodnotil „čo uvidí na pódiu“. Vystúpenie je popretkávané Avišaiovými spomienkami na priateľstvo s Dovalem, pričom mu počas predstavenia začína byť jasné, že nič vlastne nie je také, ako sa v pamäti zdá. Dovale pred nami totiž, popri množstve lacných vtipov, roztvára aj hlboké osobné drámy a predáva svoju spoveď publiku, s ktorým sa priam surovo hrá. Čitateľ si preto môže kedykoľvek položiť hypotetickú otázku, v ktorom momente Dovaleho hysterického teátra by z baru odišiel, lebo komik, okrem urážok, servíruje intenzívnu emocionálnu nálož. Priznám sa, že mi chvíľu trvalo, kým som sa do knihy úplne ponorila a pochopila autorov zámer, ale ani potom sa nečítala najľahšie, už z iného dôvodu. V porovnaní s Ozovým tradičnejším Judášom je Grossmanov Kôň síce odvážnejší formálne i štylisticky, no možno práve preto sa misky váh pri verdikte poroty môžu prikloniť skôr na stranu Judáša. Uvidíme.

Pri čítaní ďalšej knihy od Francúza Mathiasa Énarda, Compass, si človek po prvých sto stranách nutne musí položiť otázku: Pre koho Énard túto knihu napísal? Ohúril ňou porotu Goncourtovej ceny, ktorá mu ju v roku 2015 aj udelila, no priemerný čitateľ môže akurát šúchať nohami a po večeroch sa mučiť sebaspytmi o tom, aký je nedouk. Alebo inak: takto nejako si predstavujem rešerš k dobrému románu. Lenže tam, kde ja ako čitateľ začínam, Énard končí. Lebo, povedzme si na rovinu, Goncourtovu cenu získal v 2006 aj jeho polovičný krajan Jonathan Littell za knihu Láskavé bohyne (česky, Odeon 2014), v ktorej spojil mimoriadne obsažnú rešerš s príbehom, z ktorého sa človek budí spotený, ak teda vôbec dokáže knihu večer odložiť, a to je teda úplne iná jazda. Isteže, Compass je výborne preložená kniha (čítala som v angličtine), a našla som v nej pasáže, ktoré odsýpali a boli zaujímavé (Prvý vampírsky román?, Na čom šlapal Liszt? Kto bol Josef Lang? O čom je vlastne Tisíc a jedna noc? Bola Viedeň vstupná brána Orientu?), no väčšinou som pri čítaní zomierala pomalou agonickou smrťou, z ktorej ma z času na čas vytrhol hlad a po dočítaní som sa asi dve hodiny skloňovala ako intelektuálny barbar, diletant a primitív, až potom mi napadlo, že chyba môže byť aj vo vysielači. A pritom v nej človek občas aj naďabí na vety, z ktorých sa mu na chvíľu zatají dych, lebo v nich autor ukryl motto, aj obsah, celej knihy: „But I have to admit there is something consoling in Pärt´s music, something of that spiritual desire of western crowds, desire for simple music resounding like bells, of an Orient where nothing has been lost of the relationship that links man to heaven, an Orient brought close to an Occident by the Christian credo, a spiritual leftover, a husk for times of desolation – which lullaby for me, then, lying in the dark, here and now, when I´m afraid, I´m afraid of the hospital and disease...“,  no k tomuto javu u mňa dochádzalo skôr sporadicky. Dnes, už s odstupom času,  môžem zhodnotiť,  že som ešte nečítala knihu, ktorá by bola čitateľovi tak veľmi vzdialená. Hlavná postava, muzikológ Franz Ritter, počas bezsennej noci takmer v delíriu rekapituluje históriu európskeho a orientálneho umenia, väčšinou hudby, spomína na cesty do Turecka, Sýrie, či Iránu, a týra sa spomienkami na nenaplnenú lásku k bádateľke Sarah, s ktorou vedie prostredníctvom listov  a emailov vášnivú a erudovanú diskusiu o vplyvoch Východu na Západ a naopak (kukni na ten spomenutý citát). To je na úrovni deja prakticky všetko, rozhodný krok v závere urobí Sarah, ktorá sa k nemu z Darjeelingu pozýva do Viedne, no Franz (pravdepodobne) umiera. Mohol to byť skvelý román. Ostala však z neho len kopa roztrúsených historických odkazov, filozofických úvah a odbočiek, ktoré vedú odnikiaľ nikam.

Zaujímavým prekvapením bol pre mňa Roy Jacobsen s knihou The Unseen (čes. Ostrov, Pistorius & Olšanská 2014). Zo šestice nominovaných románov je najtradičnejší, najtichší, a asi aj najpríjemnejší, no práve tieto atribúty ho paradoxne môžu v cieľovej rovinke diskvalifikovať. Príbeh rodiny Barrøyovcov sa odohráva na malom nórskom ostrove, kde žije jeho majiteľ Hans s manželkou Mariou, otcom,  sestrou Barbro a trojročnou Ingrid, ktorá v dospelosti na rozdiel od svojho konzervatívnejšieho a sentimentálnejšieho otca pragmaticky preberá zodpovednosť za celú rodinu. Je už akási tradícia, že v nordických románoch hrajú neprívetivé prírodné živly významnú úlohu, no kým u iných autorov výrazne dominuje boj postáv s prírodou, u Jacobsena všetko plynie tak akosi prirodzene, bez existenciálneho pátosu a príznačných vnútorných pnutí hlavných postáv. A okrem toho je to skutočne okúzľujúci, bukolický román, kde má všetko svoje miesto. Ak máte, podobne ako ja, radi chladnú severskú románovú náladu, Ostrov je pre vás. MBIP síce nezíska, ale mňa si získal na celej čiare.

Ako sa do shorlistu dostal román Dorthe Nors Mirror, Shoulder, Signal  (čes., Argo 2017/2018?) je mi záhadou. Nie že by autorka napísala zlú knihu: čitatelia, ktorí preferujú  kontemplatívnejšie čítanie, nostalgické flashbacky do minulosti hlavnej postavy a pitvanie vnútorného sveta si isto prídu na svoje, vo mne však po dočítaní ostala pachuť praobyčajnej priemernosti. Hlavná postava, štyridsiatnička Sonja sa presťahuje z malebného dánskeho vidieka do Kodane. Trpí chronickými závratmi, živí sa prekladaním švédskych detektívok a snaží sa urobiť si vodičák, no aj napriek hrubej inštruktorke Jytte, ktorú hneď na úvod vymení za morálne flexibilného Folkeho, je skrátka otrasná šoférka. Toto ale nie je kniha o Sonjinom šoférovaní, skôr o Sonjinej poddajnosti a osamelosti. Neviem, čo mi liezlo na nervy viac: otravné ezoterické a  pseudopsychologické rozpravy Sonjinej masérky Ellen, či postavy Jytte a Folkeho, ktoré si môžu strihnúť, kto je väčší blb, suchopárne prelúdiá o dánskom vidieku v úvode takmer každej kapitoly, alebo možno samotná neohrabaná Sonja, neviem sa rozhodnúť. Dorthe Nors už nejaký ten rok múti vody dánskej literatúry, no obávam sa, že jej počin Mirror, Shoulder, Signal na MBIP zúfalo nestačí.

Vráťme sa ešte na chvíľu k gentlemanom z Izraela, najhorúcejším kandidátom na víťaza. Treba povedať, že sa veľmi pravdepodobne môže stať, že porota bude stáť pred Sophiinou voľbou. V tomto prípade môže karty veľmi výrazne zamiešať posledná kniha zo šestice – Fever Dream od Samanty Schweblin (slov. Odeon, 2018), a to absolútne zaslúžene, lebo poviem vám pravdu: takúto knihu sme ja, ani vy, ešte nečítali. Prečítala som ju pre istotu dvakrát – v angličtine, aj v španielčine, aby som sa utvrdila, že moje prvotné nadšenie nebolo spôsobené momentálnym citovým a mentálnym rozpoložením. Nie, potvrdzujem, že nebolo. Ide o príbeh umierajúcej Amandy, s ktorou sa v nemocnici rozpráva syn kamarátky Carly, David, a spolu sa snažia prísť na to, čo sa vlastne stalo, kde a prečo Amandina smrť začala. Štruktúru knihy tvorí dialóg dvoch postáv a viem, že to znie úplne nezáživne a nudne, no je neuveriteľné, že na slabých 150 stranách, vo vetách oholených na kosť, bez vaty, bez slovíčka navyše, vytvorila autorka hororové napätie, presiaknuté toľkou nehou, až sa človeku chce plakať, a ktoré nepovolí, až kým človek knihu za dve-tri hodinky nedočíta. Samanta Schweblin pokračuje v dobrej tradícii juhoamerickej literatúry a spojila takmer nemožné: magický realizmus, psychologickú štúdiu vzťahu matka – dieťa a ekologický horor. Ak si som vôbec niekedy myslela, že literárna postmoderna už vyťažila všetky možné kombinácie žánrov, motívov a rozprávačov, veľmi som sa mýlila, lebo Schweblin si, nenápadne a nenásilne, vytvorila vlastný žáner. 

Jediná nevýhoda tejto knihy, s ohľadom na udeľovanie MBIP, je, že Schweblinovej elektrizujúci debutový román, či skôr novela, stojí oproti takým literárnym dinosaurom, akými sú Oz a Grossman. Ak by ocenenie aj získala, nepochybne sa na porotu spustí paľba kritiky za trúfalosť vo výbere minimalistickej novely, ktorá sa intenzívne hrá skôr s čitateľovou predstavivosťou v porovnaní s románmi s hlbším pozadím a výživnejším čitateľským zážitkom. Tu však treba zdôrazniť, že Oz aj Grossman odôvodnene ašpirujú na MBIP.  

Takže takto: som takmer na sto percent presvedčená, že porota vyberie víťaza z trojice Oz, Grossman, Schweblin, a ak tak urobí, budem spokojná. Pripúšťam však, že sa môžem fatálne mýliť a cenu si odnesie Mathias Énard, a ja budem frflať podobne ako každý rok pri udeľovaní Nobelovej ceny. Výsledok sa dozvieme už v stredu.

To je odo mňa nateraz všetko, vidíme sa na jeseň pri veľkom Bookerovi, a.k.a. Man Booker Prize 2017.