Francúzske kolo I.
Okrem toho, že je Lukáš majiteľom najsamlepšieho antikvariátu
ciernenabielom.sk, je to aj mimoriadne sčítaný a inšpiratívny človek, s ktorým strašne rada trkocem o knihách a tak. Lukáš si z času na čas sám pre seba robí tzv. kolá národnej literatúry, tak si vravím: Mhm, to je dobrý nápad, však čo ja viem, povedzme, o takej čínskej literatúre? Tak ďaleko som síce ešte nezašla, ale urobila som si prvé – francúzske kolo, do ktorého som posunula neprečítané kúsky (fuj, hanba) povinnej školskej literatúry, ale aj knihy, o ktoré som popritom náhodne zavadila. Zobrala som to celkom od podlahy a okrem tuhľa nominovaných kníh som až na pár výnimiek zmastila prakticky všetko, čo od daných autorov vyšlo (aj nevyšlo) v preklade, nech teda vyzviem čo-to o francúzskej duši.
Francúzska duša rada trpí, to si povedzme hneď na začiatku. Francúzska mužská duša sa zmieta najmä v existenciálnych, ó, poryvoch bytia konfrontovaných s atavististickým strachom o svoju sexuálnu integritu, čo istým spôsobom platí aj pre dušu Francúzky, u tej je však vyjadrený vágnejším výrazivom. (Nech mi francúzska duša odpustí túto rodovú stereotypizáciu, lebo priznávam, že nie je výlučná.) Francúzska duša intenzívne skloňuje pocit izolácie a jej emocionálna škála je mimoriadne pestrá. (O pestrosti vzhľadom na geografiu sa samozrejme môžeme chvíľu prekárať, lebo nároky si isto kladú aj literáti v Rusku, aj v Británii aj v Humennom, ale zatiaľ to odložme.) S výnimkou de Beauvoir. Až ma trochu svrbia prsty, lebo mám chuť napísať, že tá trpí viac rozumom, no za toto by moju sebaúctu napichla na svoj feministický rošt. Inak, klobúk dolu! Nie vždy s ňou súhlasím, najmä kvôli hojným odkazom na Freuda (ktorému hovorili pán, kým neprišiel Jung a nezapočal rozpravovať, že s tým libidom, okrem iného, to môže byť aj trochu inak), no nádejam sa, že o takých 100 rokov bude jej kniha už len dejinnou literárnou relikviou.
Francúzska duša zbožňuje kontemplácie o slobode, a to z hľadiska formy i obsahu. Vôbec sa netají tým, aká bezškrupulózna nerestnica to je a interaktívnu frivolnú hru s dušou ne-Francúza občas posúva až na hranicu únosnosti. Miestami je riadne brutálna, rada sa čľapká v krvi a telesných výlučkoch rôzneho druhu a konzistencie, aby pekne krásne zmetaforizovala tento zlý, naničhodný svet a všakovaké neprávosti. Francúzska duša totiž nadovšetko ľúbi diškurovať o sociálnej nespravodlivosti a rozpravy na túto tému človek nájde, explicitne i implicitne, všade. Dokonca i v monológu o pečenom bôčiku či v brtníckom náučnom slovníku.
Úplne zákonite tak na pozadí zúfalého sebabičovania, fúkania si rán a skloňovania ničoty&(ne)slobody musel vzniknúť priestor pre absurdný humor, a to je presne miesto, kde sme najrýchlejšie našli spoločnú reč.
Tuhľa teda prvý výber z tvorby zúčastnených:
1. Patrick Modiano – Neznáme
2. Jean-Paul Didierlaurent – Čitateľ z vlaku o 6:27
3. Françoise Sagan – Dobrý deň, smútok
4. Émile Zola – Ľudská beštia
5. Marie Darrieusecq – Spodné prúdy
6. Alain Robbe-Grillet – Sentimentálny román
7. Marcel Proust – Swannova láska
8. Boris Vian – Jeseň v Pekingu
9. Marguerite Duras – Milenec
10. Marguerite Yourcenar – Kameň mudrcov
11. Simone de Beauvoir – Druhé pohlavie
12. Albert Camus – Cudzinec
13. Amélie Nothomb – Metafyzika trubíc (Belgičanka, ale vravím si: Na! Jediná v knižnici, vari ťa tu nechám na ocot?)
14. Leroy Gilles - Alabama song
15. Michel Tournier – Meteory
16. Franz-Olivier Giesbert – Himmlerova kuchárka
17. Jean-Michel Guenassia – Vysnený život Ernesta G.
18. Laurent Gaudé – Požierači slnka
19. Didier Decoin – John Peklo
20. Antoine Laurain – Mitterandov klobúk
No a za esá vyhlasujem tieto tri:
1.Boris Vian – Jeseň v Pekingu: jednoznačný víťaz, moja úcta. Douglas Adams francúzskej literatúry, lebo pre takéto hlášky (´Aby Cornéliovi prešiel čas, štrikoval žakárový vzor na motívy Paula Claudela, ktorý objavil v jednom čísle Katolíckej mysle združenej s Pútnikom.´) si ho nemožno nezamilovať. Popritom je vážny, priam závažný, melancholický, miestami naivný, až gýčovo precitlivený, groteskný experimentátor, tragéd na pohľadanie, skrátka, monsieur Vian, my dvaja sme sa minuli v čase.
2. Michel Tournier – Meteory: úplne nenápadne som takmer na konci tohto kola našla svojho nového obľúbeného spisovateľa. A akého! Meteory sú literárna psychedélia par excellence, symbolikou a filozofickými dišputami hutne navrstvená próza, monštruózne panoptikum postáv, až to človeka (nechcene) fakt dojme, a zároveň príbehom o absolútnej (incestnej) láske. Tour de force, cynický, situačne absurdný príbeh a s takým nevšedným uhlom pohľadu, že som zhlboka zalapala po dychu. Bravo! Ďalšie dve Tournierove knihy len potvrdili, čo mi bolo jasné už na 25.strane Meteorov.
3. Françoise Sagan – Dobrý deň, smútok!: Pri tejto som si povedala, že keď budem veľká, chcem ľúbiť rovnako hlboko ako Anna Larsen.
Milenca som do rúk chytila už druhýkrát (no pun intended). Prvýkrát (1998) neohúril, druhý raz tiež nie, šípim, že to nebude vekom ani skúsenosťou. Durasovú zachránil až druhý reparát – Hrádza proti Tichému oceánu, mám pocit, že jej viac sedia dlhšie prózy. Zato útle knižky Françoise Sagan univerzálne odporúčam všetkým. V jednej vete vie o vzťahoch povedať toľko, čo iní nedokážu v celej knihe. Výživné čítanie! Pozoruhodnou autorkou je Darrieusecq, ktorej Svinské pravdy boli pred 16-17 rokmi prvou knihou, pri ktorej ma zhlboka naplo. (To som ale ešte bývala útlocitnejšia a tiež to bolo ešte predtým, než sa mi do papŕč dostali Littellove Láskavé bohyne. Le grand uff.) Keď som Svinské pravdy pred pár mesiacmi chytila do rúk po druhý raz, onú kafkoidnú metaforu som ocenila už bez sprievodných znakov nevoľnosti. Najviac ale u mňa zabrala knihou Tom je mŕtvy, lebo osobný očistec. Kameň mudrcov od Yourcenar bol tiež velice silným ašpirantom na prvú trojku: precízne vymakaný historický román z čias reformácie sa spočiatku nejavil výnimočne, až kým to nezavoňalo alchymistickými výparmi. A keďže od pubertálnych liet nachádzam v dostupnej publikovanej alchymistickej spisbe akýsi iracionálny interpretačný plezír (bez toho zdvihnutého obočia, poprosím, každý máme to svoje), ozvala sa stará náklonnosť. Mon chéri Proust je v pozorovaní zase až chirurgicky presný a emócie pitve s nesmiernym zanietením. S biľagom povinnej školskej literatúry sa však ako najväčšie prekvapenie ukázal Émile Zola. Úplne vážne. Prečítala som dve jeho knižky a usúdila som, že si zaslúži vlastné kolo. Z nesúťažných francúzskych to u mňa na vlne nostalgie vždy vyhráva Maurois s Léliou, lebo duo Chopin-Sandová ma uchvacuje v každom ročnom a životnom období rovnako mocne. Z ďalších nesúťažných má celkom dobre našliapnuté aj Houellebecq, hoci sa o ňom sa hojne vedú debaty, či to všetko myslí vážne, alebo len tak z prče provokuje, lebo ak to myslí vážne, nie raz by si zaslúžil invektívou po papuli. Čitateľské chute má dosť na háku, takže nám pokojne môže naservírovať niečo vskutku nestráviteľné. Jeho ostatný román
Podvolenie vyšiel v deň útoku na francúzsku redakciu a v literárnych kruhoch už stihol vzbudiť nebývalý rozruch. Quelle surprise! Aby som nezabudla: markíz de Sade sa nedá čítať človeku čo i len s priemernou predstavivosťou. Beriem späť. De Sade sa nedá čítať. Prisámbou, škrípanie nechtov po tabuli. Klaniam sa každému, kto sa dostane za 50. stranu rozsiahlych 120 dní Sodomy. Na päty mu šliape Robbe-Grilletov Sentimentálny román, ktorý je aj bez toho, že by človek nevyhnutne musel testovať hranice svojej prudérie, nevkusným surovým hnusným dokonale zbytočným patologickým počinom, pardon my French.
Nad všetkými týmito autormi stojí tak akosi mimo spomínaný Jonathan Littell, ktorý už nemusí nikdy nič napísať, lebo napísal Láskavé bohyne (a týmto opätovne ďakujem dear Moškovi, že ma na ne nahovoril). To, o čo sa pokúšal Merle v knihe
Smrť je mojím remeslom (a nepokúšal sa celkom zle, lebo je zdatný rozprávač, to treba uznať), Littell detailne rozpracoval vo svojom Opus Magnum. Inšpirácia Tournierom (ba aj Mannom) je neodškriepiteľná, aj keď zásadný rozdiel spočíva v sebaidentifikácii: kým u Tourniera je hranica medzi „on“ a „oni“ pomerne jasná, hlavnou postavou u Littella nie je Maximilián Aue vs. tí druhí, hlavnou postavou si ty, sám čitateľ, človek milión, ktorého morálne imperatívy budú prefackané len taký fukot.
Okrem toho som sa z tých fantastických prekladov naučila nové slová ako ´ozorný, garazda, pudľa, podľač, kont, marciálny, kúcheň´ a dodnes netuším, čo znamená slovo ´napašmanejší´, dokonca si ani netrúfam odhadnúť tvar prvého stupňa, hoci sa tvári írečito slovensky.
Tak týmto som si popri čakaní na jar krátila čas posledné tri mesiace. A ešte obväzovaním poraneného svalstva a kĺbstva, lebo som zabudla, že na ľade sa na jar predsa nečaká.
Fíha, toto je dlhý článok. To som mala povedať na začiatku, že? Na druhej strane výhodou dlhého článku je, že si človek môže na jeho koniec prepašovať bársjaký vtip, politicky nekorektný sarkazmus, či bohapustú kravinu, lebo ain´t nobody got time for reading that. Takže takto: onehdy som v diele Rimbaudovom našla tieto verše, okamžite sa zapichnuvšie do môjho sentimentálneho srcca:
Sensation
Je ne parlerai pas
je ne penserai rien
mais l´amour infini
me montera dans l´âme
Nerozumieš? V pohode, tu som to v dadaistickom duchu prebásnila ©:
JARNÁ (polievka)
tri mrkvy
za nechty mi vošli
aj hrášok
aj kaleráb
pokrájaný na kocky
chrobáčik v karfiole
Nie! Neplačem
Krájam cibule
sú celé krvavé
lebo som sa porezala
AU! (teatrálne)
a bujón
na prach obrátime
Drahý, dnes pôst
si dáme
bo zaboha mi nejdú
polievkové rýme.
Koniec francúzskeho kola. Koniec dlhého článku.
