O knižných veľtrhoch alebo ako urobiť maratón
Keď sa povie „knižný veľtrh“, všetkým milovníkom kníh zasvietia
oči a predstavujú si raj na zemi, lenže ono to s tými veľtrhmi nie je
len tak, najmä pokiaľ sa človek pohybuje v knižnom biznise. Práve som
vrátila z veľtrhu vo Frankfurte, zrelá tak akurát na punčák&posteľ, a to
je asi najvýstižnejší stav, v akom sa literárni agenti, skauti, redaktori a vydavatelia
vracajú domov. Knižný veľtrh je totiž celkom makačka.
Celosvetové knižné veľtrhy nie sú akási väčšia Bibliotéka,
práve naopak: kníh je na nich oveľa oveľa menej než ľudí. Prednostne totiž
slúžia na predstavovanie portfólia vydavateľov a literárnych agentov a na obchodovanie a nákup zahraničných
licencií. Schôdzky s agentmi a vydavateľmi sa dohadujú niekoľko
mesiacov vopred. Knižný veľtrh vo Frankfurte, ako najväčší vo svete, sa
organizuje každý rok, popri ňom niekoľko ďalších významných v Londýne, New
Yorku, Bologni, Varšave, Tokiu, Kapskom meste, či v Hong Kongu.
Na frankfurtskom veľtrhu sa človek strašne nachodí, kolegyni
to minule vydalo na kompletný maratón. Skrátka, beháš zo schôdzky na schôdzku,
z poschodia na poschodie, z budovy do budovy, vrážaš do ľudí, celý
deň tráviš v kójach agentov, často nie väčších než 2 x 2 metre, medzitým
si potrebuješ odskočiť, lenže záchody sú pol kilometra od teba, tak držíš, dopuješ
sa kávou, lebo na jedlo nemáš čas, a ak sa ti náhodou zruší schôdzka,
natlačíš do seba aspoň hot dog alebo palacinku, tí šťastnejší majú 10 minút aj
na polievku. Medzitým dostaneš do rúk horúci rukopis, ktorý čítaš v metre,
či v taxíku na ceste na večeru, či recepciu, do hotela sa dostaneš pred polnocou,
sprcha, zuby, pár ďalších stránok rukopisu a takto fičíš niekoľko dní, až
si nakoniec nutne musíš položiť otázku, prečo to vlastne všetko robíš, ale
vyspíš sa na to a ráno ťa to prejde, len aby celý kolotoč mohol začať
odznova.
Ale aby som len nefrflala: veľtrh vo Frankfurte má pre mňa
určité čaro, nie nevyhnutne spojené priamo s knihami, možno je to práve
mestom, možno ľuďmi, akých tu človek stretá. Večere a recepcie so
spisovateľmi patria medzi perks of the
job a odohrávajú sa, chvalabohu, mimo areálu veľtrhu, v príjemnejšom
a uvoľnenejšom prostredí. Kým kolega tento rok vychytal všetky zvučné mená
súčasnej severskej detektívky, na mňa vyšla recepcia s Elanom Mastaiom, a lepšie
sa mi ani nemohlo stať, lebo jeho literárny debut All our wrong todays ma prevelice nadchol. Elan Mastai je
etablovaný hollywoodsky scenárista, a vychádzajúca hviezda newyorskej
literárnej scény, a ak máte radi Ready
Player One (Ernest Cline) alebo Marťana
(Andy Weir), zapíšte si All our wrong
todays do to-read zoznamu, budúci
rok totiž vyjde aj v slovenčine.
Každý rok vo Frankfurte tiež narazím na iránskych
aktivistov, ktorí majú stánok priamo v areáli a snažia sa upozorniť
na politickú genocídu v Iráne. Vždy sa pri nich zastavím, po anglicky
síce nevedia povedať ani slovo, ale materiály majú preložené, dohovárame sa
rukami nohami, a tak ako každý rok, vezmem si od nich niečo na čítanie, a počas
dňa z toho dostanem akurát depku. A napriek tomu im držím palce a obdivujem
ich odhodlanie a vytrvalosť.
Najradšej mám však frankfurtských taxikárov. Keď sa večer
alebo v noci v hladine alfa vraciam do hotela, v aute sa zrazu
prenesiem do celkom odlišného sveta, oni rozprávajú, ja počúvam a pravda je,
že ani na jedného jediného z nich som za tých pár rokov nezabudla. Raz to
bol chlapík z Nigérie, celkom drsný a od rany, až kým neprišlo na
Nneku, ktorú obaja milujeme, tak sme sa na ďalších dvadsať minút stali najlepší
kamoškovia. Potom ďalší: „Niečo vám tam hrká.“ „Nič mi tam nehrká.“ „Ale áno,
hrká.“ A potom sa auto tak akosi rozpadne za jazdy. Prisámbohu. Tento rok
bol o poézii s postarším gentlemanom, ktorému čochvíľa vyjde zbierka v jeho
rodnom Pakistane, a ktorú by mi na mieste predal, keby. Keby som s istotou vedela, že si zbierku prečíta viac než desať mojich nadšených kamošov. Keby som si mohla vyberať z desiatok prekladateľov z urdčiny. Keby sa poézia bežne recitovala v uliciach a alexandríny by nahradili reklamy na billboardoch.
Na záver veľtrhu v komatóznom stave omlátim posledné diéty a nakúpim zopár punkových 3D záložiek, aby som počas roka mala čo strácať vo vlakoch. Nuž, tak takto. Idem sa vybaliť a zistiť, čo všetko som nechala v hoteli. Čau zas o rok.