pondelok 24. októbra 2016

O knižných veľtrhoch alebo ako urobiť maratón

Keď sa povie „knižný veľtrh“, všetkým milovníkom kníh zasvietia oči a predstavujú si raj na zemi, lenže ono to s tými veľtrhmi nie je len tak, najmä pokiaľ sa človek pohybuje v knižnom biznise. Práve som vrátila z veľtrhu vo Frankfurte, zrelá tak akurát na punčák&posteľ, a to je asi najvýstižnejší stav, v akom sa literárni agenti, skauti, redaktori a vydavatelia vracajú domov. Knižný veľtrh je totiž celkom makačka.


Celosvetové knižné veľtrhy nie sú akási väčšia Bibliotéka, práve naopak: kníh je na nich oveľa oveľa menej než ľudí. Prednostne totiž slúžia na predstavovanie portfólia vydavateľov a literárnych agentov a na obchodovanie a nákup zahraničných licencií. Schôdzky s agentmi a vydavateľmi sa dohadujú niekoľko mesiacov vopred. Knižný veľtrh vo Frankfurte, ako najväčší vo svete, sa organizuje každý rok, popri ňom niekoľko ďalších významných v Londýne, New Yorku, Bologni, Varšave, Tokiu, Kapskom meste, či v Hong Kongu.

Na frankfurtskom veľtrhu sa človek strašne nachodí, kolegyni to minule vydalo na kompletný maratón. Skrátka, beháš zo schôdzky na schôdzku, z poschodia na poschodie, z budovy do budovy, vrážaš do ľudí, celý deň tráviš v kójach agentov, často nie väčších než 2 x 2 metre, medzitým si potrebuješ odskočiť, lenže záchody sú pol kilometra od teba, tak držíš, dopuješ sa kávou, lebo na jedlo nemáš čas, a ak sa ti náhodou zruší schôdzka, natlačíš do seba aspoň hot dog alebo palacinku, tí šťastnejší majú 10 minút aj na polievku. Medzitým dostaneš do rúk horúci rukopis, ktorý čítaš v metre, či v taxíku na ceste na večeru, či recepciu, do hotela sa dostaneš pred polnocou, sprcha, zuby, pár ďalších stránok rukopisu a takto fičíš niekoľko dní, až si nakoniec nutne musíš položiť otázku, prečo to vlastne všetko robíš, ale vyspíš sa na to a ráno ťa to prejde, len aby celý kolotoč mohol začať odznova.



Ale aby som len nefrflala: veľtrh vo Frankfurte má pre mňa určité čaro, nie nevyhnutne spojené priamo s knihami, možno je to práve mestom, možno ľuďmi, akých tu človek stretá. Večere a recepcie so spisovateľmi patria medzi perks of the job a odohrávajú sa, chvalabohu, mimo areálu veľtrhu, v príjemnejšom a uvoľnenejšom prostredí. Kým kolega tento rok vychytal všetky zvučné mená súčasnej severskej detektívky, na mňa vyšla recepcia s Elanom Mastaiom, a lepšie sa mi ani nemohlo stať, lebo jeho literárny debut All our wrong todays ma prevelice nadchol. Elan Mastai je etablovaný hollywoodsky scenárista, a vychádzajúca hviezda newyorskej literárnej scény, a ak máte radi Ready Player One (Ernest Cline) alebo Marťana (Andy Weir), zapíšte si All our wrong todays do to-read zoznamu, budúci rok totiž vyjde aj v slovenčine.


Každý rok vo Frankfurte tiež narazím na iránskych aktivistov, ktorí majú stánok priamo v areáli a snažia sa upozorniť na politickú genocídu v Iráne. Vždy sa pri nich zastavím, po anglicky síce nevedia povedať ani slovo, ale materiály majú preložené, dohovárame sa rukami nohami, a tak ako každý rok, vezmem si od nich niečo na čítanie, a počas dňa z toho dostanem akurát depku. A napriek tomu im držím palce a obdivujem ich odhodlanie a vytrvalosť.



Najradšej mám však frankfurtských taxikárov. Keď sa večer alebo v noci v hladine alfa vraciam do hotela, v aute sa zrazu prenesiem do celkom odlišného sveta, oni rozprávajú, ja počúvam a pravda je, že ani na jedného jediného z nich som za tých pár rokov nezabudla. Raz to bol chlapík z Nigérie, celkom drsný a od rany, až kým neprišlo na Nneku, ktorú obaja milujeme, tak sme sa na ďalších dvadsať minút stali najlepší kamoškovia. Potom ďalší: „Niečo vám tam hrká.“ „Nič mi tam nehrká.“ „Ale áno, hrká.“ A potom sa auto tak akosi rozpadne za jazdy. Prisámbohu. Tento rok bol o poézii s postarším gentlemanom, ktorému čochvíľa vyjde zbierka v jeho rodnom Pakistane, a ktorú by mi na mieste predal, keby. Keby som s istotou vedela, že si zbierku prečíta viac než desať mojich nadšených kamošov. Keby som si mohla vyberať z desiatok prekladateľov z urdčiny. Keby sa poézia bežne recitovala v uliciach a alexandríny by nahradili reklamy na billboardoch. 

Na záver veľtrhu v komatóznom stave omlátim posledné diéty a nakúpim zopár punkových 3D záložiek, aby som počas roka mala čo strácať vo vlakoch. Nuž, tak takto. Idem sa vybaliť a zistiť, čo všetko som nechala v hoteli. Čau zas o rok.