Existenciálne zátišia Evie Wyld

Krehkí ako cukrové figúrky na torte, ktoré modeluje Leon v cukrárni svojho otca, sú mužské postavy v knihe Evie Wyld After the fire, a still small voice. Napriek téme, ktorú si Evie pre svoj debut zvolila, sa jej vydaril kúsok, ktorý sa oplatí mať v knižnici. Rovnako ako nasledujúce dve knihy. 

Britsko-austrálska spisovateľka Evie Wyld je v našich končinách takmer úplne neznáma, azda kvôli tomu, že literárne ocenenia zbiera pomerne nenápadne, no napriek tomu patrí medzi najvýraznejšie talenty súčasnej angloamerickej literatúry. Narodila sa v Londýne, no letá trávila na horúcich austrálskych plážach a v jej tvorbe sa prirodzene prelínajú vplyvy oboch krajín. 

   

Na jej debut After the fire, a still small voice som narazila krátko po jeho vydaní (2009) úplnou náhodou pri browsovaní a kúpila som si ho kvôli obálke (áno, až taká primitívna vie moja voľba kníh niekedy byť), ktorá je mimoriadne vydarená. Človek by si myslel, že sa o vojne po Stratenej generácii už nedá viac napísať, obzvlášť ak sa do jej spracovania pustí debutantka, ktorá stojí geograficky, aj generačne úplne mimo záber. Nuž, a nie je to tak. Vďaka ambivalentnému správaniu svojich postáv presiahla Evie rozmer jednej generácie a ukázala, ako si pocity viny a neschopnosti odnášajú aj potomkovia a potomkovia potomkov. Evie si vyberá extrémy: od pultu s brioškami, až k chladnokrvnému zabíjaniu v Kórei a  Vietname, od prvých nežných milostných skúseností, až k prostitútkam. Neuveriteľne ľahko kĺže od príbehu Leona k príbehu Franka, dopĺňa kocky mozaiky, vďaka ktorým dochádza k pochopeniu celej zložitej štruktúry ich vzájomných vzťahov. Kniha však nie je o vojne pre vojnu: ide skôr o psychologickú štúdiu bezmocnosti a útekoch, ktoré sú u jej hrdinov priam geneticky zakódované. Na jednej strane rozčuľujú, na druhej sú vo svojej samote a izolácii až neuveriteľne dojemní a zraniteľní. Evie Wyld nie je typ demonštratívnej matrónskej rozprávačky, ktorá čitateľovi príbeh naservíruje, pokrája a požuje. Práve naopak, jej próza je minimalistická, čaro spočíva v nevypovedanom a osamelosť je u jej postáv výlučne reakčná, nie prirodzená (podobnosť s Cormacom McCarthym je preto úplne namieste). 

Ešte výraznejšie sa tieto črty ukázali v jej druhom románe All the birds, singing (2013). Hlavná postava, Jake Whyte, žije izolovane na zapadnutom britskom ostrove, chová ovce, ktoré jej sústavne niekto/niečo zabíja, a až kým sa na farme neobjaví tulák Lloyd, a autorka nezačne dokladať kľúčové, a najboľavejšie, dieliky puzzle do príbehu, čas plynie pomaly, zo dňa na deň, od konzervy ku konzerve. Podobne ako v predchádzajúcom románe, aj tu sa dejové línie striedajú, no v tomto prípade zvolila autorka spätný chod a s každou ďalšou kapitolou sa hýbeme chronologicky nazad, až k prvému chybnému rozhodnutiu, ktoré spustilo sériu ďalších a priviedlo Jake na ostrov. V oboch románoch sa zároveň objavuje motív napätia: kým v prvom padá na Franka podozrenie zo znásilnenia a zabitia sedemročnej Sal, v druhom sa Jake snaží prísť na to, kto/čo kántri jej ovce. Týmto trochu pripomína prózy Kerstin Ekman, ktorá na pozadí záhady pozvoľne rozvíja dej, kde napätie prestupuje celým románom, a predsa ho neťahá: dynamika príbehu je postavená na intímnom a intenzívnom vnútornom pnutí postáv (ak si typ čitateľa: ´Ty-voe-veď-tam-sa-nič-nedeje´, radšej ani jednu z nich neber do rúk, no dovoľ mi povedať, že sa mýliš – deje sa tam totiž oveľa oveľa viac, než si myslíš) a medzi postavami a prostredím. U Evie Wyld sa však veľkých katarzií nedočkáme. K zmiereniu s osudom nedochádza v procese vyslobodenia z minulosti, no v dôsledku existenciálnej nevyhnutnosti. 

No, dosť bolo mudrovania, teraz k Wyldovej fantastickému literárno-vizuálnemu výstrelku . V auguste minulého roka vydala v spolupráci s ilustrátorom Joeom Sumnerom zľahka autobiografický komiks Everything is teeth o svojej detskej fascinácii žralokmi, ktorý som prečítala včera večer, a ktorý ma veľkým oblúkom vrátil do detstva s pocitom, že sledujem výjavy z vlastného života. Až na tie pláže v Austrálii, prirodzene. Citlivé, aj necitlivé zároveň, a vizuálne vymakané. Odporúčam nielen fanúšikom komiksov.

   

Evie Wyld ma neprestáva prekvapovať, fascinovať a už po prvej knihe som vedela, že jej ďalšie knihy si budem kupovať ešte teplé z tlačiarne. Sebaisto vedľa seba poukladá jednotlivé situácie, odpáli ich drsným austrálskym nárečím striedajúcim sa s výnimočne poetickým, lyrickým jazykom, z ktorého napriek úspornosti dokáže vydestilovať príbeh, ktorý hlboko rezonuje na viacerých úrovniach. Na ten svoj „veľký“ román ešte len čaká, rovnako ako na oficiálnu iniciáciu do prominentných literárnych kruhov, ale našliapnuté má momentálne tak ako nikto.