Pralinky 2016

Bol to dobrý rok, knižne. Niekoľko literátov bezkonkurenčne a prekvapivo zahviezdilo, a len zopár z mála bolo neočakávaným sklamaním, povieme si neskôr. Každý mesiac sa s kamošmi stretávame po putikách, či v Medickej v literárnom klube, ktorý je still alive´n´kicking už druhý rok a darí sa mu tak výdatne, že neustále priberáme nových členov. Najlepšie na tom je, že vďaka rozmanitému literárnemu vkusu a (zväčša) spravodlivému hlasovaniu sa vo výbere toho, čo si každý mesiac prečítame, ocitlo niekoľko autorov, ktorí by na mňa v kníhkupectve asi len tak neskočili. Tuto som teda spísala výber toho najlepšieho (aj najhoršieho), čo mi tento rok prešlo rukami.

Hneď na začiatku roka som siahla po dvoch fantastických absurdných kúskoch, oboch na odporúčanie. Prvým z nich bola skvostná satira kolektívnej pamäti a dedičnej viktimizácie od Shaloma Auslandera – Hope: A Tragedy (díky, Silvia). Predstavte si, že Anna Franková nezomrela, je už síce dosť obschnutá a trochu smrdí, ale maces cmúľať vládze, a už niekoľko desaťročí si potichu hovie v podkroví domu nihilistického a trochu neurotického Solomona Kugela, ktorý akoby vypadol z kníh Philipa Rotha, či Woodyho Allena. No a teraz si predstavte, že by ste mali tú starú a otravnú Annu Frankovú požiadať, najmä ak ste členom židovskej komunity, aby z domu odišla. No nepožiadate, čo si budeme. Pocit viny vás prefacká, len čo otvoríte ústa. Veď na čom inom sa dá stavať spoločenstvo, než na imperatíve hrdinu, ku ktorému sa s nádejou vzhliada. V tom podkroví mohol pokojne byť bárskto, Ježiš, Mohamed, či Zuzana Hlávková, kvalita hrdinstva totiž závisí od momentálneho spoločenského dopytu konkrétnej komunity. Auslander sa so svojimi koreňmi takto vyrovnáva s heroizáciou židovských osobností.

Druhým kúskom bola kniha Až za slunce západ plout od Roberta Heinleina (díky, Peťo). Kvalitné sci-fi, ktoré niekedy šteklí, inokedy priam otvorene provokuje, všetko podľa miery citlivosti osobných strún. Incestná, zavše nežná, inokedy drsná, feministická kniha s nadhľadom, pri ktorej som si nezriedka povedala: Konečne! Konečne to niekto napísal. Je veľká škoda, že na Heinleina dnes narazí takmer výlučne fanúšik sci-fi, lebo osloviť by mohol aj širšiu čitateľskú obec: „Manželství je psychickým stavem, není to jenom občanská smlouva a oddací list. Když už je manželství mrtvé, tak je mrtvé a začne zapáchat ještě rychleji než mrtvá ryba. Nezáleží na tom, kdo ho zabil, ale záleží na skutečnosti, že je mrtvé. Pak přichází doba rozdělit si majetek, oddělit se sa běžet, neztrácet čas vzájemným obviňováním.“

Chjo, je suis Maureen. 

K satire zo začiatku roka som sa oblúkom dostala tesne pred jeho skončením, lebo som práve dočítala The Sellout od Paula Beattyho a už po prvých stránkach mi bolo jasné, že si tento rok, a nielen kvôli tomu, že končí, už nič lepšie neprečítam. Beatty vzal všetky politicky korektné axiómy, prevrátil ich naruby, s podivom si ich v kontexte fiktívneho sociálneho experimentu aj obhájil a celé je to taká šleha, že sa čitateľ občas musí sám seba potichu opýtať, či je oukej sa na tom všetkom tak schuti zasmiať. Lebo toto je aj pichľavá, aj neskutočne vtipná kniha. Takže takto: chlapík, ktorý vyrastá v zaprdenom predmestí L.A., sa rozhodne prinavrátiť mesto naspäť na mapu znovunastolením rasovej segregácie a otroctva, lebo „trochu otroctva a segregácie ešte nikomu neublížilo, a ak aj áno, tak, do piče, nech.“ Beatty je pán. Vyžaduje pozorného a vzdelaného čitateľa, lebo v každom odseku trúsi mená a odkazuje na ikony americkej a európskej histórie, literatúry, hudby, filmu, psychológie, sociológie, ale aj politiky. Jasná vec, že sa dá čítať aj bez toho, no so znalosťou Piageta, The Little Rascals, či Malcolma X, sa zážitok z čítania posúva do trojrozmernej roviny. Nie, nie som taký kápo, aby som pochopila všetky Beattyho narážky, ale google je mocný a občas mi zachránil odsek. Beatty za The Sellout zaslúžene získal tohto roku Bookerovu cenu a dobrá správa je, že v 2017 vyjde kniha aj v slovenskom preklade.

Objavom tohto roka bola pre mňa Delphine de Vigan (díky, Jindřich). Má presne to, čo mi v súčasnej ére masívnej snahy o príbeh zúfalo chýba – literatúra. Dojmový a myšlienkový presah. Taký ten moment, keď si pomedzi riadky začne čitateľ sám klásť otázky, na chvíľu knihu odloží, ide sa prejsť, popremýšľa si a potom sa ku knihe vráti. Tento rok vyšla v českom preklade jej posledná kniha Podle skutečného příběhu s očakávaním, či dokáže prekonať predchádzajúcu famóznu (takmer) autobiografiu Noc nic nezadrží, o vzťahu s matkou, ktorá trpí bipolárnou poruchou, a ktorej, podľa vlastných slov, píše papierovú rakvu. Neprekonala, ale nesklamala. Motív komplikovaného vzťahu matka – dcéra sa objavuje aj v ďalšej výbornej knihe od spisovateľky, na ktorú nás v klube upozornila Kristína (díky, Kika) – Slavenka Drakulić s knihou Obžalovaná. Vyšla úplne nenápadne vo vydavateľstve Aspekt a rozhodne by si zaslúžila viac pozornosti, než sa jej dostalo. Ťažké čítanie. Ale trpiteľským literárnym masochistom odporúčam. Spomedzi ďalších klubových ešte treba spomenúť Toma Robbinsa (díky, Katka, díky, Roman), ktorý nech napíše čokoľvek, vždy je to uletené, liberálne, miestami sofistikovane zábavné, miestami len sofistikované, či len zábavné. Skrátka, nesklame, ani keby veľmi chcel.

Tento rok sme do klubu zaradili aj Petru Soukupovú, a ak ste ešte od nej nič nečítali, veru by ste mali. Je fajn, že po dobrú literatúru netreba chodiť ďaleko od hraníc: súčasná česká vlna vykrýva (bohužiaľ... či našťastie?) aj slovenské vákuum, v ktorom sa akosi dlhodobo nedarí nájsť (česť výnimkám) nový vietor a tých pár šikovnejších a nadanejších spisovateliek a spisovateľov nás z biedy zatiaľ nijako nevytŕha. Medzi poslednými som tento rok objavila aj staršiu českú spisovateľku, disidentku Evu Kantůrkovú, od ktorej som sa nevedela odtrhnúť, lebo jej psychologická drobnokresba je fascinujúca. Okrem toho mám práve rozčítanú knihu Anny Bolavej Do tmy, ktorá len potvrdzuje predchádzajúce riadky a ktorá si zaslúži samostatný odsek niekedy v nasledujúcich mesiacoch.

No a ešte na margo slovenskej literatúry, a vôbec toho najhoršieho, čo sa mi tento rok v knižnici urodilo, spomeniem najväčší tohtoročný fail – Reflux od Zusky Kepplovej. Tiež sme čítali v klube a, bez urážky autorky, knihu dočítali len najväčší flagelanti. A pritom ide o úplný paradox: je totiž neuveriteľné, že autorka s tak výraznou obrazotvornosťou, brilantnou štylistikou a precíznymi úvahami napíše takúto strašnú knihu. Nepravdepodobné, nedrží pokope, načaté, nedotiahnuté, nuž, natrápili sme sa všetci. Možno to bolo len zrecyklovanou surovinou – mladým slovenským nomádstvom, témou, ktorú preprala v knihe Buchty švabachom, fakt neviem. V každom prípade je jasné, že sa v téme dostala až na dno toho, čo z nej možno ešte vydojiť. Nič. Od Zusky Kepplovej si s chuťou prečítam každý článok, no pri voľbe jej kníh už budem zrejme opatrnejšia. Mňa totiž ani tie Buchty nebavili.

To by bolo tento rok asi všetko, teším sa na ďalší, lebo som sa v nákupe kníh zase zopárkrát neovládla, musela skondenzovať súčasnú knižnicu, rozdať zopár hodnotných kúskov, čo som nasyslila dvojmo až trojmo, ale aj tak to vidím na nákup ďalšieho Billyho v januári. Na úplný záver chcem poďakovať všetkým členom nášho klubu za hodnotné tipy a názory. Ono je to také pekné, keď dočítaš, povieš si: O tomto sa musím s niekým porozprávať, a vieš, že máš s kým.