All bets are off – or are they? Man Booker International Prize 2017
Pre tých, čo nesledujú udeľovanie literárnych cien, trochu
histórie: Man Booker International Prize je medzinárodné literárne ocenenie
autorom a knihám preloženým do angličtiny, ktoré bolo prvýkrát udelené
v roku 2005 (Ismail Kadare). Odvtedy sa MBIP udeľovala každý druhý rok až
do roku 2015, kedy Bookerova nadácia oznámila, že cena sa bude od roku 2016
udeľovať každoročne. Autor víťazného titulu si spolu s prekladateľom
rozdelia 50 000 libier. Každý rok vyberie porota 12, či 13 kníh, ktoré sa
v danom roku preložili do angličtiny, pričom do užšieho výberu postupuje 6
kníh.
Tento rok do užšieho výberu postúpili tieto:
Mattias Énard: Compass
(prekl. Charlotte Mandel) - Francúzsko
David Grossman: A horse walks into a bar (prekl. Jessica Cohen) – Izrael
Roy Jacobsen: The Unseen (prekl. Don Bartlett/Don Shaw) – Nórsko
Dorthe Nors: Mirror, Shoulder, Signal (prekl. Misha Hoekstra) – Dánsko
Amos Oz: Judas (prekl. Nicholas de Lange) – Izrael
Samanta Schweblin: Fever Dream (prekl. Megan McDowell) – Argentína
David Grossman: A horse walks into a bar (prekl. Jessica Cohen) – Izrael
Roy Jacobsen: The Unseen (prekl. Don Bartlett/Don Shaw) – Nórsko
Dorthe Nors: Mirror, Shoulder, Signal (prekl. Misha Hoekstra) – Dánsko
Amos Oz: Judas (prekl. Nicholas de Lange) – Izrael
Samanta Schweblin: Fever Dream (prekl. Megan McDowell) – Argentína
Prečítala som všetkých šesť, v rôznych jazykoch, čiže
nemôžem kompetentne zhodnotiť ich preklad do angličtiny, no pridám zopár
svojich odrobiniek k samotným knihám. Niektoré som čítala s väčším
sebazaprením, iné s chuťou, a myslím si, že v shorliste je hneď
niekoľko kandidátov, ktorí by si zaslúžili tento rok zvíťaziť, no zároveň
sú v ňom knihy, o ktorých si dovolím povedať, že nemali čo robiť ani
v longliste.
V každom prípade je to dobrý a prekvapivý ročník.
Najväčšia bitka sa zrejme zomelie medzi dvomi Izraelčanmi – obaja napísali
skvelé, bolestínske drámy o tom, aké je byť Izraelčanom v dnešných
spoločenských a geografických súradniciach, s väčšou, či menšou
stigmou holokaustu, uprostred nekončiaceho izraelsko-palestínskeho konfliktu,
ale aj v osobných vesmíroch hlavných hrdinov. A napriek tomu ide
o dve úplne odlišné knihy. Hlavným hrdinom Ozovej knihy Judáš (čes., Paseka 2017) je študent Šmuel Aš, neborák, ktorého opustí
priateľka, rodina mu už nemôže platiť štúdiá, takže sa musí zamestnať
a nájsť si bývanie. Oboje nachádza v dome starca Walda, ktorý
v ňom žije s Ataljou, manželkou svojho zosnulého syna. Oz
v knihe pracuje s dvomi líniami ktoré sa spájajú v postave Judáša na historickej,
aj metaforickej úrovni. Ponúka historickú interpretáciu Judáša, ktorý
Ježiša miloval najviac a nemal v úmysle ho zradiť, lebo hlboko veril, že
po ukrižovaní zíde z kríža a dokáže všetkým, že je Boží syn. Postavu
Judáša prepojil s históriou Izraela – Atalja je dcéra Šaltiela Abravanela,
ktorý sa, ako jeden z mála, postavil proti vyhláseniu izraelského štátu
a napokon bol nútený vzdať sa svojich funkcií a odísť
z verejného života s nálepkou zradcu. Okrem toho Oz v knihe
rozvíja aj súčasný Šmuelov príbeh, či skôr epizódu zo života v dome
s Waldom a charizmatickou Ataljou, ktorá Šmuelovi pomúti hlavu, tak
ako mnohým mladíkom pred ním.
Vraví sa, že Oz napísal knihu svojho života. Neviem to posúdiť, predtým som od neho čítala len Čiernu skrinku (slov., Slovart 2011), ktorá ma príliš neuchvátila, preto som Judáša chytala do rúk s obavami. No prekvapivo ma bavil viac než som vôbec predpokladala, lebo tomu, čo mi prekážalo v Čiernej skrinke – vata, občasné emocionálne prázdno, a vôbec – román v listoch, ktorý mi nereže, sa Oz oblúkom vyhol a vytvoril kompaktnú, skvele vyrešeršovanú a zaujímavú knihu. Silný adept na víťaza. Ak aj Bookera nezíska, Nobelova cena by ho nemusela minúť, jeho meno sa v Nobelových kruhoch skloňuje už niekoľko rokov.
Na rozdiel od Amosa Oza sa David Grossman v knihe A horse
walks into a bar (slov. Vojde
kôň do baru, Artforum 2016) pustil do svojráznejšieho experimentu:
štruktúru knihy tvorí tragikomické stand-up vystúpenie komika Dovaleho
v zaprdenom izraelskom bare, kam pozve priateľa, vyslúženého sudcu
Avišaia, s ktorým sa od detstva nevidel, aby zhodnotil „čo uvidí na
pódiu“. Vystúpenie je popretkávané Avišaiovými spomienkami na priateľstvo s Dovalem,
pričom mu počas predstavenia začína byť jasné, že nič vlastne nie je také, ako
sa v pamäti zdá. Dovale pred nami totiž, popri množstve lacných vtipov, roztvára aj hlboké osobné drámy a predáva svoju spoveď publiku, s ktorým sa priam
surovo hrá. Čitateľ si preto môže kedykoľvek položiť hypotetickú otázku,
v ktorom momente Dovaleho hysterického teátra by z baru odišiel, lebo
komik, okrem urážok, servíruje intenzívnu emocionálnu nálož. Priznám sa, že mi
chvíľu trvalo, kým som sa do knihy úplne ponorila a pochopila autorov zámer,
ale ani potom sa nečítala najľahšie, už z iného dôvodu. V porovnaní
s Ozovým tradičnejším Judášom je Grossmanov Kôň síce odvážnejší formálne
i štylisticky, no možno práve preto sa misky váh pri verdikte poroty môžu
prikloniť skôr na stranu Judáša. Uvidíme.
Pri čítaní ďalšej knihy od Francúza Mathiasa Énarda, Compass,
si človek po prvých sto stranách nutne musí položiť otázku: Pre koho Énard túto knihu napísal?
Ohúril ňou porotu Goncourtovej ceny, ktorá mu ju v roku 2015 aj udelila,
no priemerný čitateľ môže akurát šúchať nohami a po večeroch sa mučiť
sebaspytmi o tom, aký je nedouk. Alebo inak: takto nejako si predstavujem
rešerš k dobrému románu. Lenže tam, kde ja ako čitateľ začínam, Énard
končí. Lebo, povedzme si na rovinu, Goncourtovu cenu získal v 2006 aj jeho
polovičný krajan Jonathan Littell za knihu Láskavé bohyne (česky, Odeon 2014),
v ktorej spojil mimoriadne obsažnú rešerš s príbehom, z ktorého
sa človek budí spotený, ak teda vôbec dokáže knihu večer odložiť, a to je teda
úplne iná jazda. Isteže, Compass je
výborne preložená kniha (čítala som v angličtine), a našla som
v nej pasáže, ktoré odsýpali a boli zaujímavé (Prvý vampírsky román?,
Na čom šlapal Liszt? Kto bol Josef Lang? O čom je vlastne Tisíc a jedna noc? Bola Viedeň
vstupná brána Orientu?), no väčšinou som pri čítaní zomierala pomalou agonickou
smrťou, z ktorej ma z času na čas vytrhol hlad a po dočítaní som
sa asi dve hodiny skloňovala ako intelektuálny barbar, diletant
a primitív, až potom mi napadlo, že chyba môže byť aj vo vysielači. A pritom
v nej človek občas aj naďabí na vety, z ktorých sa mu na chvíľu zatají
dych, lebo v nich autor ukryl motto, aj obsah, celej knihy: „But I have to admit there is something
consoling in Pärt´s music, something of that spiritual desire of western
crowds, desire for simple music resounding like bells, of an Orient where
nothing has been lost of the relationship that links man to heaven, an Orient
brought close to an Occident by the Christian credo, a spiritual leftover,
a husk for times of desolation – which lullaby for me, then, lying in the
dark, here and now, when I´m afraid, I´m afraid of the hospital and disease...“, no k tomuto javu u mňa dochádzalo
skôr sporadicky. Dnes, už s odstupom času,
môžem zhodnotiť, že som ešte
nečítala knihu, ktorá by bola čitateľovi tak veľmi vzdialená. Hlavná postava,
muzikológ Franz Ritter, počas bezsennej noci takmer v delíriu rekapituluje
históriu európskeho a orientálneho umenia, väčšinou hudby, spomína na cesty do
Turecka, Sýrie, či Iránu, a týra sa spomienkami na nenaplnenú lásku
k bádateľke Sarah, s ktorou vedie prostredníctvom listov a emailov vášnivú a erudovanú diskusiu
o vplyvoch Východu na Západ a naopak (kukni na ten spomenutý citát). To
je na úrovni deja prakticky všetko, rozhodný krok v závere urobí Sarah,
ktorá sa k nemu z Darjeelingu pozýva do Viedne, no Franz (pravdepodobne)
umiera. Mohol to byť skvelý román. Ostala však z neho len kopa roztrúsených
historických odkazov, filozofických úvah a odbočiek, ktoré vedú odnikiaľ
nikam.
Zaujímavým prekvapením bol pre mňa Roy Jacobsen s knihou The Unseen (čes. Ostrov, Pistorius & Olšanská 2014). Zo šestice nominovaných románov je najtradičnejší, najtichší, a asi aj najpríjemnejší, no práve tieto atribúty ho paradoxne môžu v cieľovej rovinke diskvalifikovať. Príbeh rodiny Barrøyovcov sa odohráva na malom nórskom ostrove, kde žije jeho majiteľ Hans s manželkou Mariou, otcom, sestrou Barbro a trojročnou Ingrid, ktorá v dospelosti na rozdiel od svojho konzervatívnejšieho a sentimentálnejšieho otca pragmaticky preberá zodpovednosť za celú rodinu. Je už akási tradícia, že v nordických románoch hrajú neprívetivé prírodné živly významnú úlohu, no kým u iných autorov výrazne dominuje boj postáv s prírodou, u Jacobsena všetko plynie tak akosi prirodzene, bez existenciálneho pátosu a príznačných vnútorných pnutí hlavných postáv. A okrem toho je to skutočne okúzľujúci, bukolický román, kde má všetko svoje miesto. Ak máte, podobne ako ja, radi chladnú severskú románovú náladu, Ostrov je pre vás. MBIP síce nezíska, ale mňa si získal na celej čiare.
Ako sa do shorlistu dostal román Dorthe Nors Mirror, Shoulder,
Signal (čes., Argo 2017/2018?) je mi záhadou. Nie že by autorka napísala
zlú knihu: čitatelia, ktorí preferujú kontemplatívnejšie čítanie,
nostalgické flashbacky do minulosti hlavnej postavy a pitvanie vnútorného sveta si isto prídu
na svoje, vo mne však po dočítaní ostala pachuť praobyčajnej priemernosti.
Hlavná postava, štyridsiatnička Sonja sa presťahuje z malebného dánskeho
vidieka do Kodane. Trpí chronickými závratmi, živí sa prekladaním švédskych
detektívok a snaží sa urobiť si vodičák, no aj napriek hrubej inštruktorke
Jytte, ktorú hneď na úvod vymení za morálne flexibilného Folkeho, je skrátka
otrasná šoférka. Toto ale nie je kniha o Sonjinom šoférovaní, skôr
o Sonjinej poddajnosti a osamelosti. Neviem, čo mi liezlo na nervy viac: otravné
ezoterické a pseudopsychologické rozpravy Sonjinej masérky Ellen, či
postavy Jytte a Folkeho, ktoré si môžu strihnúť, kto je väčší blb, suchopárne
prelúdiá o dánskom vidieku v úvode takmer každej kapitoly, alebo možno
samotná neohrabaná Sonja, neviem sa rozhodnúť. Dorthe Nors už nejaký ten rok
múti vody dánskej literatúry, no obávam sa, že jej počin Mirror, Shoulder, Signal na MBIP zúfalo nestačí.
Vráťme sa ešte na chvíľu k gentlemanom z Izraela,
najhorúcejším kandidátom na víťaza. Treba povedať, že sa veľmi pravdepodobne
môže stať, že porota bude stáť pred Sophiinou voľbou. V tomto prípade môže
karty veľmi výrazne zamiešať posledná kniha zo šestice – Fever Dream od Samanty
Schweblin (slov. Odeon, 2018), a to absolútne zaslúžene, lebo poviem vám
pravdu: takúto knihu sme ja, ani vy, ešte nečítali. Prečítala som ju pre istotu
dvakrát – v angličtine, aj v španielčine, aby som sa utvrdila, že
moje prvotné nadšenie nebolo spôsobené momentálnym citovým a mentálnym
rozpoložením. Nie, potvrdzujem, že nebolo. Ide o príbeh umierajúcej
Amandy, s ktorou sa v nemocnici rozpráva syn kamarátky Carly, David, a spolu
sa snažia prísť na to, čo sa vlastne stalo, kde a prečo Amandina smrť
začala. Štruktúru knihy tvorí dialóg dvoch postáv a viem, že to znie úplne
nezáživne a nudne, no je neuveriteľné, že na slabých 150 stranách, vo vetách
oholených na kosť, bez vaty, bez slovíčka navyše, vytvorila autorka hororové
napätie, presiaknuté toľkou nehou, až sa človeku chce plakať, a ktoré nepovolí,
až kým človek knihu za dve-tri hodinky nedočíta. Samanta Schweblin pokračuje
v dobrej tradícii juhoamerickej literatúry a spojila takmer nemožné:
magický realizmus, psychologickú štúdiu vzťahu matka – dieťa a ekologický horor.
Ak si som vôbec niekedy myslela, že literárna postmoderna už vyťažila všetky
možné kombinácie žánrov, motívov a rozprávačov, veľmi som sa mýlila, lebo
Schweblin si, nenápadne a nenásilne, vytvorila vlastný žáner.
Jediná nevýhoda tejto knihy, s ohľadom na udeľovanie MBIP, je, že Schweblinovej elektrizujúci debutový román, či skôr novela, stojí oproti takým literárnym dinosaurom, akými sú Oz a Grossman. Ak by ocenenie aj získala, nepochybne sa na porotu spustí paľba kritiky za trúfalosť vo výbere minimalistickej novely, ktorá sa intenzívne hrá skôr s čitateľovou predstavivosťou v porovnaní s románmi s hlbším pozadím a výživnejším čitateľským zážitkom. Tu však treba zdôrazniť, že Oz aj Grossman odôvodnene ašpirujú na MBIP.
Takže takto: som takmer na sto percent presvedčená, že
porota vyberie víťaza z trojice Oz, Grossman, Schweblin, a ak tak
urobí, budem spokojná. Pripúšťam však, že sa môžem fatálne mýliť a cenu si
odnesie Mathias Énard, a ja budem frflať podobne ako každý rok pri
udeľovaní Nobelovej ceny. Výsledok sa dozvieme už v stredu.
To je odo mňa nateraz všetko, vidíme sa na jeseň pri veľkom
Bookerovi, a.k.a. Man Booker Prize 2017.