Hanya Yanagihara: Malý život alebo Sedem pádov sebanenávisti. A lásky.
Román Malý
život (A Little Life, 2015) vyvolal krátko po svojom vydaní senzáciu,
s akou sa človek v literárnom svete len tak ľahko nestretne. Sú totiž
autori, ktorým stačí napísať jednu, tú zásadnú knihu, a potom si už len
vyložiť nohy a sledovať to divadlo, lebo o diskusie bude do konca
spisovateľovho života postarané. Podarilo sa to Harper Lee, podarilo sa to
Jonathanovi Littellovi, aj Emily Brontë, Johnovi Kennedymu Tooleovi, či
Margaret Mitchell. A pritom sa Malému
životu dá vytknúť mnoho: že je pridlhý a miestami repetitívny; že je
nerealistický, a, skrátka, nie je možné, aby sa na človeka zosypalo až toľko;
že v ňom absentuje dobový kontext; že postavy sú, v určitom smere,
ploché a čiernobiele až do extrému; že autorka kalkuluje s čitateľskými
emóciami až príliš; že snaha o potlačenie rodových stereotypov a
o napísanie politicky korektného románu s rovnomernejším rozložením
rás a sexuálnych orientácií je až príliš evidentná; že všetkého je jednoducho
príliš veľa, alebo príliš málo. So všetkým sa dá do určitej miery súhlasiť,
a predsa je čitateľský zážitok z knihy tak mocný a intenzívny, že je
takmer nemožné nevytvoriť si k príbehu vzťah a názor, či už ide
o absolútnu adoráciu spisovateľského génia na jednej strane, alebo cynický
odpor voči spisovateľkinej snahe o manipuláciu na strane druhej.
Yanagihara, bez pochýb, vytvorila kultové dielo,
ktoré nás prežije, knihu, ktorá sa bude ako klenot dediť z knižnice do
knižnice. Stačí otvoriť FB stránku A Little
Life, aby človek nazrel do čitateľskej obsesie, akú naposledy vyvolala snáď
len Lisbeth Salander. Čím teda lezie Malý život až tak veľmi pod kožu?
Povedať, že ide o príbeh priateľstva štyroch mužov, by bolo príliš
jednoduché, a aj zavádzajúce, hoci na prvých sto stranách sa zdá, že
autorka bude smerovať presne tam. No hneď, ako dá priestor Judeovi, je jasné,
že sa čitateľ stretáva
s najzaujímavejšou postavou, a to je presne aj miesto, odkiaľ už niet
cesty späť, kde už nemožno knihu odložiť a nutkavo nečítať ďalej. Priateľstvo
teda len rámcuje ústredný príbeh jednej z hlavných postáv, plachého,
záhadného, nesmierne talentovaného a vzdelaného Judea, toto je kniha
o Judeovi a sieti vzťahov, v ktorých žije. Nie že by ostatné postavy
neboli výnimočné: sú a bolo by naozaj zaujímavé sledovať ich vlastné
motivácie pripútanosti a lásky k Judeovi, ale to už by išlo o iné
romány, celú románovú sériu.
V jednom z rozhovorov Yanagihara povedala,
že sa snažila vytvoriť svet, ktorý bude neustále oscilovať na hranici toho, čo čitateľ dokáže či
nedokáže zniesť. A to sa jej, blahoželám, podarilo: scény z Judeovho
detstva sú explicitné, no nikdy neskĺznu do lacnej provokácie a vulgárnosti;
intímne scény sú sentimentálne len natoľko, aby neurážali čitateľský vkus;
scény sebanásilia sú drastické len do tej miery, aby nedráždili útlocit
čitateľa. Ono ale vlastne až tak veľmi nejde o horor, ktorý pred vami
autorka postupne roztvára: ak sú vám drastické scény nepríjemné, pokojne ich
môžete preskočiť. Autorka na 600+ stranách skôr skúma, aký dopad má
trauma/traumy v detstve na život dospelého človeka a jednak aký efekt má príbeh na čitateľa na emocionálnej úrovni. A čitateľovi teda nakladá
rovnako dôkladne, nebudem klamať:
rozplakala som sa hneď niekoľkokrát, na posledných sto stranách som už
slzila konštantne, lebo, úprimne, ak by som nechcela byť manipulovaná, nečítam
vôbec a knihu odložím pri prvom náznaku, že ju nebudem mať pod kontrolou.
Najväčšia núdza je v tomto románe o nádej.
Judeovi naozaj nikdy nebude lepšie, čitateľ sa naozaj až do konca nedočká
katarzie, autorka tlačí až k uduseniu, graduje, jednotlivé situácie
rozkladá až proustovsky precízne a na konci zanechá čitateľovi len kôpku
otázok: Možno vôľu nežiť považovať niekedy za odôvodnenú? Do akej miery sme
zodpovední za ľudí, ktorých milujeme? Existuje vôbec bezpodmienečná láska? Ak áno, má vôbec hranice? Ak áno, kde? Kde láska voči druhému naráža na pud sebazáchovy? Dokážu existovať súčasne? Možno
zničiť seba, a to doslova, bez toho aby sme ničili tých, ktorých ľúbime? Ak
teda na konci románu ležia legitímne dilemy, nemožno Yanagihare vyčítať, že si
vzala na pomoc naratívne hyperboly. (A medzi nami, keď čítam recenzentské
námietky o neuveriteľnosti tohto príbehu, vravím si: Šťastný človek, ktorý
mohol toto napísať; šťastný človek, ktorý nebol nikdy konfrontovaný
s bezmocnosťou voči sebanenávisti milovaného človeka; šťastný človek,
ktorý je presvedčený, že toto sa nedeje, a ak aj áno, určite nie až
v takej miere. Deje, nenápadne, no oveľa častejšie, než si myslíme,
a nemusíme ani chodiť za hranice, stačí si otvoriť stránku Ministerstva
vnútra a prelúskať štatistiky sexuálne motivovaných trestných činov.)
O traumy (a gýče) sa totiž nedá podeliť inak než v umení,
vrátane literatúry.
Ospravedlňujem sa všetkým čitateľom tejto recenzie,
ktorí si ju prečítali v nádeji, že sa dozvedia, o čom Malý život naozaj je, no nechcem vám
pokaziť zážitok z čítania, lebo toto je taká kniha, ktorá sa dá skutočne
prečítať len prvýkrát. Ak na tom predsa len trváte, tak kniha je o tomto:
Do vrahov
nazrieme ľahko. Ale toto: smrť,
celú smrť ešte pred životom
tak nežne obsiahnuť a nebyť zlý,
je nevýslovné.
R.M.Rilke - Duinské elégie (IV.)