Man Booker Prize 2017 – politická korektnosť nadovšetko!
Kým v minuloročnom užšom výbere vyčnieval román The
Sellout (slov. Odpadlík, Odeon, 2017) od Paula Beattyho tak výrazne, že
každému, kto vie čítať a trochu sleduje literárne ocenenia, muselo byť
jasné, že nebolo lepšieho kandidáta na prestížnu Man Booker Prize, tento rok sa
porota rozhoduje celkom nepredvídateľne,
aj keď politicky nanajvýš korektne: rodovo, aj geograficky (s privretým okom)
vyvážene, aj keď si človek musí položiť otázku, či tieto kvóty nejdú tak trochu
na úkor kvality. Tu je kompletný shorlist:
Mentálne som sa s ním zhodla v podstate len na 2, resp.
3 autoroch: Mohsin Hamid a Paul Auster, a tretieho, vyhajpovaného
Saundersa, by som pokojne vymenila za
Colsona Whiteheada (alebo ho
minimálne zaradila do shorlistu popri Saundersovi), ktorý sa pohybuje
v tom istom historickom období, a
ktorý napísal oveľa oveľa lepšiu (aj klaustrofóbnejšiu) knihu The
Underground Railroad. Ďalším
prekvapením bolo, že dve z najsilnejších mien tohto ročníka, Arundhati Roy a Zadie Smith, porota nezaradila do
užšieho výberu, no v tomto prípade, podľa mňa, azda aj celkom
pochopiteľne: Arundhati Roy je síce neskutočne talentovaná spisovateľka, no
románu The Ministry of Utmost Happiness chýbala ruka šikovného editora,
ktorý by autorke pomohol prerýpať román na čitateľný a prístupný kúsok.
Takto z neho ostal len absolútne premrhaný potenciál. Škoda. Zadie
Smith je trochu iný prípad: možno je to mnou, možno Smithovej prestávam
rozumieť, no mám pocit, že každá ďalšia kniha, ktorú vydá, je len variácia tej
predchádzajúcej, akoby Zadie Smith už
nevedela ničím prekvapiť.
Poďme ale radšej k pozitívnym prekvapeniam.
V tohtoročnom shortliste sa objavil debutový román, na ktorý by mi ani
nenapadlo siahnuť, a to Elmet od Fiony Mozley. Príbeh dvoch dospievajúcich detí, Daniela
a Cathy, sa odohráva na anglickom vidieku, kde žijú s otcom, ktorý sa
živí ako profesionálny zápasník a snaží sa zabezpečiť deťom aspoň ako-tak znesiteľné
detstvo, keďže ich nestabilná matka sa chvíľami objavuje, odchádza, až raz zmizne
úplne. Po epizóde šikany otec vezme deti zo školy k Vivian, žene,
s ktorou udržiava záhadný priateľský vzťah, aby ich ďalej vzdelávala. Poetické
rozprávanie nežného a citlivého Daniela však od začiatku v sebe nesie
predtuchu nešťastia, a keď k nemu v závere dôjde, je to
presne ten moment, keď ide celý svet bokom, keď človek pripáli palacinky, zmešká vlak, či zabudne na bielizeň v pračke,
lebo je svedkom scény, od akých sa neodchádza.
Nemôžem si pomôcť, tak nápadne mi Elmet
pripomína knihy mojej zbožňovanej Evie
Wyld, až je to zarážajúce, no kým Wyld
je v priestore záverečnej drámy civilnejšia, Mozley ju posunula do obludných rozmerov antickej tragédie,
sociálneho výkričníka, smutnej Andersenovej rozprávky. Okrem toho Mozley vytváraním intenzívneho kontrastu
brilantne prefackáva rodové stereotypy. Bravo, nedá sa inak.
Ďalším debutom, a zároveň prekvapením, aj keď nie práve
z kategórie príjemných, v tohtoročnom shortliste je román History
of wolves od Emily Fridlund.
Nech vás názov nemýli, s vlkmi, ani ich históriou nemá nič spoločné. Ide
o rodinnú drámu: hlavná postava, outsiderka Linda, žije s rodičmi,
bývalými hipíkmi v lesoch Minnesoty. Keď sa do lesov prisťahuje Patra so
štvorročným synom Paulom, Linda sa s ňou začne zbližovať a babysittovať
Paula až do príchodu Patrinho manžela. Od začiatku niečo nesedí, od začiatku je
jasné, že román smeruje ku katastrofickému klimaxu, autorka za sebou necháva
čitateľné stopy a návnady, a keď k tragédii dochádza, dozvedáme
sa o nej postupne prostredníctvom Lindiných spomienok na súdny proces,
epizódy zo života Patry a jej sektárskeho manžela Lea, len akoby náhodou,
až čitateľovi na konci ostane len pocit: Meh.
Netvrdím, že odopieranie vyvrcholenia nefunguje. Len nefunguje v tomto
románe, nefunguje v tejto kompozícii. Kým prvá časť ešte ako-tak drží
pohromade, v druhej časti, plnej zbytočných flashbackov namiesto
lineárneho rozprávania (ktoré by románu pomohlo oveľa viac), človeka prepadnú
nepríjemné otázky: Čím chcel tento román byť? Čo chcel povedať? Ide
o dumky o pocitoch viny, či spoluviny? Ide naozaj o román
o tom, ako a kam človek patrí (ako tvrdí headline na obálke)? Mal to
byť román o nebezpečenstve jedného z militantných pohľadov na svet, akých
je plný aj Modrý koník? A čo mala znamenať tá izolovaná pedofilná dejová
linka? Ja neviem, môže to byť čokoľvek. V každom prípade mi po dočítaní
ostala v ústach len pachuť podpriemernosti. Záhada tohtoročného
shortlistu.
Keď som po Fridlundovej chytila do rúk román Autumn
od Ali Smith, rozdiel v kvalite
písania bol markantný. Čaro Autumn
nestojí na silnom príbehu, ani na politických úvahách o tom, čo bude po
Brexite (first post-Brexit novel; ako
tento román s obľubou označujú v médiách), dokonca ani na absurdných
scénkach britského byrokratického pekla („Vaša
hlava nemá správnu veľkosť.“) roztrúsených po celom románe. Ide skôr
o rozjímanie na tému času, o tom, čo po nás ostane a či po
nás niečo ostane. Pri žiadnej inej knihe z tohto shortlistu sa človek
necíti viac ako Jozef Mak než pri tejto, a zároveň tak dôležito ako pri
tejto, lebo darmo, stopu v živote druhých človek zanechá tak, či tak –
svojou prítomnosťou, aj svojou absenciou.
V rovine deja ide o príbeh
priateľstva vysokoškolskej učiteľky Elisabeth (32) a jej storočného suseda
Daniela, ktorý leží v takmer predsmrtnom stave v hospici. Daniel už
od detstva prebúdzal v Elisabeth lásku k umeniu a povzbudzoval
ju k vlastným úvahám o vnímaní sveta. O tom, kto je Daniel, sa
dozvedáme prostredníctvom lyrických snových pasáží, do ktorých autorka sem-tam
bez veľkých fanfár zašifruje nejaké posolstvo. Vedľajšiu románovú líniu tvorí
príbeh krátkeho života jedinej ženskej britskej pop-artovej umelkyne Pauline
Boty v časoch, keď bol sexizmus a šovinizmus spoločenskou normou, ktorú
v závere plynule prepojí s hlavnou líniou. Ako to všetko dokázala
Smith potiahnuť bez toho, aby čitateľa neunudila? Nuž, dokázala. Slovnými
hračkami, vypointovanými epizódkami, bohatou predstavivosťou, bravúrnou
štylistikou, skrátka, nikde jej to nedrhne. Či to bude stačiť na Bookera,
neviem, ale nebola by som prekvapená: okrem kvality aj s ohľadom na to, že
3 roky za sebou sa držiteľom Man Booker Prize stali muži. Osobne nie som veľká
fanúšička rodových, či geografických kvót pri udeľovaní literárnych cien
a fakt mi lezie na nervy, keď sa musíme baviť o tom, či knihu
napísala žena alebo muž, obzvlášť v 21. storočí, lebo jedinú dilemu,
ktorou má, podľa mňa, v literatúre zmysel zaoberať sa, zhrnul profesor T.C.
Foster takto:
V skratke: Autumn nie je prasa. Aj keby ho napísal
tapír. To len medzi nami.
Bola by naozaj hanba, keby sa román Paula Austera 4 3 2 1
neocitol v užšom výbere, hoci sa špekulovalo o tom, či má vôbec šancu
kvôli svojmu rozsahu – takmer 900 strán, a či Auster nie je skôr adept na
Nobelovku. Prečítala som ju v auguste ako prvú z longlistu, mala som pred
sebou náročný mesiac, takže som vedela, že túto buchlu jednoducho nemôžem so
sebou ťahať ako nomád kade-tade po dvoch kontinentoch. Po odcestovaní tento
mohutný román na mňa, krátko po vyhlásení shortlistu, kričal z každého
newyorského kníhkupectva. Vravím si: ´Kašlem na teba, nekúpim si ťa, nebudem ťa
vláčiť v kabelke, radšej si sem sadnem, dám si kávu, budem si z teba
čítať vybrané kapitoly a potom ťa vrátim naspäť do poličky.´
A namiesto toho som si kúpila útlu zbierku poézie. Lenže, čo sa nestalo: minulý týždeň si tak sedím v rýchliku do Prahy, robím si poznámky, lepím si do 4 3 2 1 farebné papieriky, a keď sa ubytujem, zistím, že som knihu zabudla vo vlaku na náprotivnom sedadle. Nedočítanú. Napokon som si 4 3 2 1 kúpila ešte v júli, keď vyhlásili longlist, a vďaka nechutnému prieduškovému vírusu, som ju prečítala počas tichého, nerušeného októbrového týždňa.
Počkať, niečo tam nesedí, však? Tak presne toto urobil Auster: ponúka 4 rozličné alternatívne dejové línie života Archieho Fergusona, vnuka bieloruského imigranta, celý čas sa hrá s myšlienkou „Čo keby...?“ a testuje hranice determinizmu na úrovni epizód, ale aj kompletných dejových línii. Každý Archie Ferguson sa narodil v marci ako jediné dieťa svojich rodičov, inteligencia a talent každého z nich sa prejavuje najmä v písaní, či už ide o literatúru alebo žurnalistiku, život každého z nich sa nejakým spôsobom pretne s Amy Schneiderman v podobe rôznorodých typov vzťahov. Každý Archie však skončí úplne inde, úplne inak, hoci život toho štvrtého sa zdá ako najpravdepodobnejší, lebo taký je údel poslednej kapitoly. Auster mal, koniec koncov, nutkanie všetko na záverečných stranách vysvetliť, čo nemusel robiť, lebo v postmoderných textoch je polyfónia a snaha o narušenie ontologickej stability (pardon za výraz), pomerne bežný naratívny prostriedok. Ako vraví literárny teoretik Brian McHale: „Ide o starú analógiu medzi Autorom a Bohom, hoci hranica medzi autorom a postavou, ktorú predstavuje, je absolútna, nepreniknuteľná.“ Toto by mohol byť adept na víťaza. Ale s touto porotou, ktovie.
Jednoznačne najoriginálnejším textom v tohtoročnom
shortliste je Lincoln in the bardo od Georga
Saundersa. Vyleštený postmoderný kompilát, ktorý žánrovo, kompozične,
lingvisticky, aj interpretačne prekračuje hranice, kde sa len dá, môže
Saundersovi napokon zabezpečiť Bookera. V skratke: Abrahamovi Lincolnovi
zomrie jedenásťročný syn Willie, ktorý sa ocitá v „bardo“, čo je akýsi prechod,
stav medzi smrťou a znovunarodením. Niekoľko dní po smrti jeho kobku
navštevuje sám Lincoln, trúchli, lúči sa so synom, ktorý ešte netuší, že je
mŕtvy. Keďže ide o dieťa, nie je bezpečné, aby sa v stave bardo
zdržiaval príliš dlho, tak sa tri éterické entity (Hans
Vollman, Roger Bevins III. a reverend Everly Thomas) rozhodnú, že mu pomôžu vojsť do tela svojho
otca, aby pochopil, že nastal čas rozlúčky a definitívneho odchodu na onen
svet. Lenže to sa tak úplne nepodarí a je to práve Willie, ktorý nakoniec
zablúdeným dušiam pomôže na druhú stranu.
Toto nie je klasický historický román. Toto vlastne vôbec
nie je historický román. Má podobu divadelnej hry, ktorú dopĺňajú skutočné, aj
fiktívne zdroje, ktoré si Saunders zobral na pomoc na predstieranie autenticity.
Čím ale samozrejme vytvoril úplne nový (fiktívny) text, akúsi imitáciu, až
paródiu románu. Tento naratívny postup tiež nie je v literatúre nový.
Hojne ho autori využívali s príchodom Joycea, či Fowlesa, kým na začiatku
21.storočia nedošlo k návratu k tradičnejším naratívnym stratégiám
a znovuobjaveniu „veľkých románov“. Lincoln
in the bardo môže predznamenávať novú vlnu postmoderných experimentov, ale
zatiaľ len špekulujem, je to fakt na debatu. A či by som si Lincolna
prečítala aj druhýkrát? Rozhodne nie. Na začiatku som si vravela: ´Tak toto je
sranda, bizár par excellence´, no zhruba v polovici sa množstvo
triviálnych postavičiek a dialektov pre mňa stalo iritujúce až do bodu I couldn´t care less,
a úprimne, dočítala som už skôr so sebazaprením. V Lincolnových
vnútorných monológoch, smútku za synom je Saunders napokon asi
najpresvedčivejší, ale stačí mi to ako čitateľovi?
Mojím favoritom tohtoročného shortlistu je román Exit
West od Mohsina Hamida. Príbeh
sa začína v bližšie nešpecifikovanej krajine pravdepodobne Blízkeho alebo
Stredného východu a končí na americkom kontinente. Hlavné postavy Saeed
a Nadia žijú bežným životom mladých ľudí: Saeed je veriaci, žije so
svojimi vzdelanými rodičmi a pracuje v reklamke, Nadia žije sama, so
sekulárnym postojom k náboženstvu, pracuje v poisťovacej spoločnosti
a jazdí na motorke. Zoznámia sa, zaľúbia sa, tak to chodí. Mohla by to byť pekná love story, the end.
Lenže krajinu obsadia militanti a po náhlej a násilnej smrti
Saeedovej matky sa v nej odrazu nedá dýchať, tak Saeed s Nadiou
hľadajú únikovú cestu von, ako takmer každý utečenec – cez pašerákov
a prevádzačov. Tu prichádza na rad moment magického realizmu: Saeed
s Nadiou prechádzajú cez akési tajomné dvere a ocitajú sa na gréckom
ostrove Mykonos, vyvrhnutí na breh spolu s ďalšími utečencami. Motív dvier
sa v románe opakuje: Dvere slúžia ako symbol prechodu do nového sveta bez
vojny a zároveň ako symbol smrti predchádzajúceho života.
Skvelá kniha! Skvelá. Hamid si zvolil veľmi aktuálnu tému,
píše ľahko, čítavo, bez zbytočného sentimentu a manipulácie
s čitateľom: Pomocou symbolu dverí sa elegantne vyhol opisom strastiplnej
cesty do lepšieho sveta, len aby v ňom hlavné postavy nakoniec zistili, že
„tí, ktorí ich v tábore ohrozujú
a zastrašujú, sa ničím nelíšia od militantov v krajine, ktorú kedysi
nazývali domovom.“ Zároveň čitateľovi predkladá mnohé dilemy o tom, čo
tvorí národnú a kultúrnu identitu, či tento pojem nie je len spoločenský
konštrukt a zároveň sa pokúša odpovedať na mnohé otázky, po ktorých
sa, najmä v Európe, po prvom nápore utečencov, rozkmotrili zástancovia
Refugees welcome! na jednej strane a nacionalisti s tradicionalistami
na strane druhej, napr: prečo Nadia nosí abáju, keď nemusí, ako nosenie abáje
korešponduje resp. nekorešponduje s náboženským presvedčením; kto sú vlastne
tie bezmenné milióny ľudí, ktorí prišli v uplynulých mesiacoch/rokoch do
Európy, či USA; no Hamid ide aj do osobnejšej roviny a nenápadne sa pýta
čitateľa, či veľká láska, spoločná skúsenosť a dusivé zážitky tesnej blízkosti
partnerov v malom životnom priestore vzťah skôr nezabíjajú, ako by ho mali
posilňovať. Najmä je to však román podaný zo strany tých, ktorí bez akéhokoľvek
pričinenia stratili domov, no nestratili túžbu po dôstojnom živote. Hamid
všetky úvahy v románe krásne prepojil s príbehom, žiadna nuda, žiadna
vata, do jednej vety vie vtesnať celú skúsenosť. Toto totiž nie je len román
o imigrantoch, ale aj o tom, ako náš osobný vesmír a imperatívy
zásadne formuje prostredie, v akom sa človek náhodne ocitá, často proti
svojej vôli.
Aký je teda verdikt?
Ak by sme sa mali baviť o tom, kto by si tento rok zaslúžil zvíťaziť, u mňa by to bol jednoznačne civilný a aktuálny Mohsin Hamid. Ale kto sa ma pýtal?
Ak by sme sa mali baviť o tom, kto by si tento rok zaslúžil zvíťaziť, u mňa by to bol jednoznačne civilný a aktuálny Mohsin Hamid. Ale kto sa ma pýtal?
Môže to však pokojne byť aj Ali Smith. Napísala dobrý, plnokrvný, aj keď čitateľsky nie až tak prívetivý román, takže sa natíska otázka, či na záver budeme naozaj tlieskať autorke alebo verejnej deklarácii tohtoročnej poroty, že ženy vedia písať. (Keby totiž porota tento rok tak trochu nekalkulovala aj s faktorom rodu, takú Fridlundovú by do shortlistu neposunula vôbec. To len na margo hier muž-žena v shortliste, ktorých sme tento rok svedkom.)
Ak však do hry vstúpi intelektuálny a akademický snobizmus, držiteľom Bookera bude George Saunders. Vojde do osnov ako povinné čítanie, hoci študenti sa budú škriabať po stenách.
Ak však do hry vstúpi intelektuálny a akademický snobizmus, držiteľom Bookera bude George Saunders. Vojde do osnov ako povinné čítanie, hoci študenti sa budú škriabať po stenách.
Tak si, človeče,
vyber.