pondelok 16. októbra 2017

Man Booker Prize 2017 – politická korektnosť nadovšetko!

Kým v minuloročnom užšom výbere vyčnieval román The Sellout (slov. Odpadlík, Odeon, 2017) od Paula Beattyho tak výrazne, že každému, kto vie čítať a trochu sleduje literárne ocenenia, muselo byť jasné, že nebolo lepšieho kandidáta na prestížnu Man Booker Prize, tento rok sa porota rozhoduje  celkom nepredvídateľne, aj keď politicky nanajvýš korektne: rodovo, aj geograficky (s privretým okom) vyvážene, aj keď si človek musí položiť otázku, či tieto kvóty nejdú tak trochu na úkor kvality. Tu je kompletný shorlist:


Mentálne som sa s ním zhodla v podstate len na 2, resp. 3 autoroch: Mohsin HamidPaul Auster, a tretieho, vyhajpovaného Saundersa, by som pokojne vymenila za Colsona Whiteheada (alebo ho minimálne zaradila do shorlistu popri Saundersovi), ktorý sa pohybuje v tom istom historickom období, a ktorý napísal oveľa oveľa lepšiu (aj klaustrofóbnejšiu) knihu The Underground Railroad.  Ďalším prekvapením bolo, že dve z najsilnejších mien tohto ročníka, Arundhati RoyZadie Smith, porota nezaradila do užšieho výberu,  no v tomto prípade, podľa mňa, azda aj celkom pochopiteľne:  Arundhati Roy je síce neskutočne talentovaná spisovateľka, no románu The Ministry of Utmost Happiness chýbala ruka šikovného editora, ktorý by autorke pomohol prerýpať román na čitateľný a prístupný kúsok. Takto z neho ostal len absolútne premrhaný potenciál.  Škoda. Zadie Smith je trochu iný prípad: možno je to mnou, možno Smithovej prestávam rozumieť, no mám pocit, že každá ďalšia kniha, ktorú vydá, je len variácia tej predchádzajúcej, akoby Zadie Smith už nevedela ničím prekvapiť. 

Poďme ale radšej k pozitívnym prekvapeniam. V tohtoročnom shortliste sa objavil debutový román, na ktorý by mi ani nenapadlo siahnuť, a to Elmet od Fiony Mozley. Príbeh dvoch dospievajúcich detí, Daniela a Cathy, sa odohráva na anglickom vidieku, kde žijú s otcom, ktorý sa živí ako profesionálny zápasník a snaží sa zabezpečiť deťom aspoň ako-tak znesiteľné detstvo, keďže ich nestabilná matka sa chvíľami objavuje, odchádza, až raz zmizne úplne. Po epizóde šikany otec vezme deti zo školy k Vivian, žene, s ktorou udržiava záhadný priateľský vzťah, aby ich ďalej vzdelávala. Poetické rozprávanie nežného a citlivého Daniela však od začiatku v sebe nesie predtuchu nešťastia, a keď k nemu v závere dôjde, je to presne ten moment, keď ide celý svet bokom,  keď človek pripáli palacinky,  zmešká vlak, či zabudne na bielizeň v pračke, lebo je svedkom  scény, od akých sa neodchádza. Nemôžem si pomôcť, tak nápadne mi Elmet pripomína knihy mojej zbožňovanej Evie Wyld, až je to zarážajúce, no kým Wyld je v priestore záverečnej drámy civilnejšia, Mozley ju posunula do obludných rozmerov antickej tragédie, sociálneho výkričníka, smutnej Andersenovej rozprávky. Okrem toho Mozley vytváraním intenzívneho kontrastu brilantne prefackáva rodové stereotypy. Bravo, nedá sa inak.

Ďalším debutom, a zároveň prekvapením, aj keď nie práve z kategórie príjemných, v tohtoročnom shortliste je román History of wolves od Emily Fridlund. Nech vás názov nemýli, s vlkmi, ani ich históriou nemá nič spoločné. Ide o rodinnú drámu: hlavná postava, outsiderka Linda, žije s rodičmi, bývalými hipíkmi v lesoch Minnesoty. Keď sa do lesov prisťahuje Patra so štvorročným synom Paulom, Linda sa s ňou začne zbližovať a babysittovať Paula až do príchodu Patrinho manžela. Od začiatku niečo nesedí, od začiatku je jasné, že román smeruje ku katastrofickému klimaxu, autorka za sebou necháva čitateľné stopy a návnady, a keď k tragédii dochádza, dozvedáme sa o nej postupne prostredníctvom Lindiných spomienok na súdny proces, epizódy zo života Patry a jej sektárskeho manžela Lea, len akoby náhodou, až čitateľovi na konci ostane len pocit: Meh. Netvrdím, že odopieranie vyvrcholenia nefunguje. Len nefunguje v tomto románe, nefunguje v tejto kompozícii. Kým prvá časť ešte ako-tak drží pohromade, v druhej časti, plnej zbytočných flashbackov namiesto lineárneho rozprávania (ktoré by románu pomohlo oveľa viac), človeka prepadnú nepríjemné otázky: Čím chcel tento román byť? Čo chcel povedať? Ide o dumky o pocitoch viny, či spoluviny? Ide naozaj o román o tom, ako a kam človek patrí (ako tvrdí headline na obálke)? Mal to byť román o nebezpečenstve jedného z militantných pohľadov na svet, akých je plný aj Modrý koník? A čo mala znamenať tá izolovaná pedofilná dejová linka? Ja neviem, môže to byť čokoľvek. V každom prípade mi po dočítaní ostala v ústach len pachuť podpriemernosti. Záhada tohtoročného shortlistu.


Keď som po Fridlundovej chytila do rúk román Autumn od Ali Smith, rozdiel v kvalite písania bol markantný. Čaro Autumn nestojí na silnom príbehu, ani na politických úvahách o tom, čo bude po Brexite (first post-Brexit novel; ako tento román s obľubou označujú v médiách), dokonca ani na absurdných scénkach britského byrokratického pekla („Vaša hlava nemá správnu veľkosť.“) roztrúsených po celom románe. Ide skôr o rozjímanie na tému času, o tom, čo po nás ostane a či po nás niečo ostane. Pri žiadnej inej knihe z tohto shortlistu sa človek necíti viac ako Jozef Mak než pri tejto, a zároveň tak dôležito ako pri tejto, lebo darmo, stopu v živote druhých človek zanechá tak, či tak – svojou prítomnosťou, aj svojou absenciou. 

V rovine deja ide o príbeh priateľstva vysokoškolskej učiteľky Elisabeth (32) a jej storočného suseda Daniela, ktorý leží v takmer predsmrtnom stave v hospici. Daniel už od detstva prebúdzal v Elisabeth lásku k umeniu a povzbudzoval ju k vlastným úvahám o vnímaní sveta. O tom, kto je Daniel, sa dozvedáme prostredníctvom lyrických snových pasáží, do ktorých autorka sem-tam bez veľkých fanfár zašifruje nejaké posolstvo. Vedľajšiu románovú líniu tvorí príbeh krátkeho života jedinej ženskej britskej pop-artovej umelkyne Pauline Boty v časoch, keď bol sexizmus a šovinizmus spoločenskou normou, ktorú v závere plynule prepojí s hlavnou líniou. Ako to všetko dokázala Smith potiahnuť bez toho, aby čitateľa neunudila? Nuž, dokázala. Slovnými hračkami, vypointovanými epizódkami, bohatou predstavivosťou, bravúrnou štylistikou, skrátka, nikde jej to nedrhne. Či to bude stačiť na Bookera, neviem, ale nebola by som prekvapená: okrem kvality aj s ohľadom na to, že 3 roky za sebou sa držiteľom Man Booker Prize stali muži. Osobne nie som veľká fanúšička rodových, či geografických kvót pri udeľovaní literárnych cien a fakt mi lezie na nervy, keď sa musíme baviť o tom, či knihu napísala žena alebo muž, obzvlášť v 21. storočí, lebo jedinú dilemu, ktorou má, podľa mňa, v literatúre zmysel zaoberať sa, zhrnul profesor T.C. Foster takto: 


V skratke: Autumn nie je prasa. Aj keby ho napísal tapír. To len medzi nami. 

Bola by naozaj hanba, keby sa román Paula Austera 4 3 2 1 neocitol v užšom výbere, hoci sa špekulovalo o tom, či má vôbec šancu kvôli svojmu rozsahu – takmer 900 strán, a či Auster nie je skôr adept na Nobelovku. Prečítala som ju v auguste ako prvú z longlistu, mala som pred sebou náročný mesiac, takže som vedela, že túto buchlu jednoducho nemôžem so sebou ťahať ako nomád kade-tade po dvoch kontinentoch. Po odcestovaní tento mohutný román na mňa, krátko po vyhlásení shortlistu, kričal z každého newyorského kníhkupectva. Vravím si: ´Kašlem na teba, nekúpim si ťa, nebudem ťa vláčiť v kabelke, radšej si sem sadnem, dám si kávu, budem si z teba čítať vybrané kapitoly a potom ťa vrátim naspäť do poličky.´ A namiesto toho som si kúpila útlu zbierku poézie. Lenže, čo sa nestalo: minulý týždeň si tak sedím v rýchliku do Prahy, robím si poznámky, lepím si do 4 3 2 1 farebné papieriky, a keď sa ubytujem, zistím, že som knihu zabudla vo vlaku na náprotivnom sedadle. Nedočítanú. Napokon som si 4 3 2 1 kúpila ešte v júli, keď vyhlásili longlist, a vďaka nechutnému prieduškovému vírusu, som ju prečítala počas tichého, nerušeného októbrového týždňa.

Počkať, niečo tam nesedí, však? Tak presne toto urobil Auster: ponúka 4 rozličné alternatívne dejové línie života Archieho Fergusona, vnuka bieloruského imigranta, celý čas sa hrá s myšlienkou „Čo keby...?“ a testuje hranice determinizmu na úrovni epizód, ale aj kompletných dejových línii. Každý Archie Ferguson sa narodil v marci ako jediné dieťa svojich rodičov, inteligencia a talent každého z nich sa prejavuje najmä v písaní, či už ide o literatúru alebo žurnalistiku, život každého z nich sa nejakým spôsobom pretne s Amy Schneiderman v podobe rôznorodých typov vzťahov. Každý Archie však skončí úplne inde, úplne inak, hoci život toho štvrtého sa zdá ako najpravdepodobnejší, lebo taký je údel poslednej kapitoly. Auster mal, koniec koncov, nutkanie všetko na záverečných stranách vysvetliť, čo nemusel robiť, lebo v postmoderných textoch je polyfónia a snaha o narušenie ontologickej stability (pardon za výraz), pomerne bežný naratívny prostriedok. Ako vraví literárny teoretik Brian McHale: „Ide o starú analógiu medzi Autorom a Bohom, hoci hranica medzi autorom a postavou, ktorú predstavuje, je absolútna, nepreniknuteľná.“ Toto by mohol byť adept na víťaza. Ale s touto porotou, ktovie.

Jednoznačne najoriginálnejším textom v tohtoročnom shortliste je Lincoln in the bardo od Georga Saundersa. Vyleštený postmoderný kompilát, ktorý žánrovo, kompozične, lingvisticky, aj interpretačne prekračuje hranice, kde sa len dá, môže Saundersovi napokon zabezpečiť Bookera. V skratke: Abrahamovi Lincolnovi zomrie jedenásťročný syn Willie, ktorý sa ocitá v „bardo“, čo je akýsi prechod, stav medzi smrťou a znovunarodením. Niekoľko dní po smrti jeho kobku navštevuje sám Lincoln, trúchli, lúči sa so synom, ktorý ešte netuší, že je mŕtvy. Keďže ide o dieťa, nie je bezpečné, aby sa v stave bardo zdržiaval príliš dlho, tak sa tri éterické entity (Hans Vollman, Roger Bevins III. a reverend Everly Thomas) rozhodnú, že mu pomôžu vojsť do tela svojho otca, aby pochopil, že nastal čas rozlúčky a definitívneho odchodu na onen svet. Lenže to sa tak úplne nepodarí a je to práve Willie, ktorý nakoniec zablúdeným dušiam pomôže na druhú stranu.

Toto nie je klasický historický román. Toto vlastne vôbec nie je historický román. Má podobu divadelnej hry, ktorú dopĺňajú skutočné, aj fiktívne zdroje, ktoré si Saunders zobral na pomoc na predstieranie autenticity. Čím ale samozrejme vytvoril úplne nový (fiktívny) text, akúsi imitáciu, až paródiu románu. Tento naratívny postup tiež nie je v literatúre nový. Hojne ho autori využívali s príchodom Joycea, či Fowlesa, kým na začiatku 21.storočia nedošlo k návratu k tradičnejším naratívnym stratégiám a znovuobjaveniu „veľkých románov“. Lincoln in the bardo môže predznamenávať novú vlnu postmoderných experimentov, ale zatiaľ len špekulujem, je to fakt na debatu. A či by som si Lincolna prečítala aj druhýkrát? Rozhodne nie. Na začiatku som si vravela: ´Tak toto je sranda, bizár par excellence´, no zhruba v polovici sa množstvo triviálnych postavičiek a dialektov pre mňa stalo iritujúce až do bodu I couldn´t care less, a úprimne, dočítala som už skôr so sebazaprením. V Lincolnových vnútorných monológoch, smútku za synom je Saunders napokon asi najpresvedčivejší, ale stačí mi to ako čitateľovi? 

Mojím favoritom tohtoročného shortlistu je román Exit West od Mohsina Hamida. Príbeh sa začína v bližšie nešpecifikovanej krajine pravdepodobne Blízkeho alebo Stredného východu a končí na americkom kontinente. Hlavné postavy Saeed a Nadia žijú bežným životom mladých ľudí: Saeed je veriaci, žije so svojimi vzdelanými rodičmi a pracuje v reklamke, Nadia žije sama, so sekulárnym postojom k náboženstvu, pracuje v poisťovacej spoločnosti a jazdí na motorke. Zoznámia sa, zaľúbia sa, tak to chodí.  Mohla by to byť pekná love story, the end. Lenže krajinu obsadia militanti a po náhlej a násilnej smrti Saeedovej matky sa v nej odrazu nedá dýchať, tak Saeed s Nadiou hľadajú únikovú cestu von, ako takmer každý utečenec – cez pašerákov a prevádzačov. Tu prichádza na rad moment magického realizmu: Saeed s Nadiou prechádzajú cez akési tajomné dvere a ocitajú sa na gréckom ostrove Mykonos, vyvrhnutí na breh spolu s ďalšími utečencami. Motív dvier sa v románe opakuje: Dvere slúžia ako symbol prechodu do nového sveta bez vojny a zároveň ako symbol smrti predchádzajúceho života.  

Skvelá kniha! Skvelá. Hamid si zvolil veľmi aktuálnu tému, píše ľahko, čítavo, bez zbytočného sentimentu a manipulácie s čitateľom: Pomocou symbolu dverí sa elegantne vyhol opisom strastiplnej cesty do lepšieho sveta, len aby v ňom hlavné postavy nakoniec zistili, že „tí, ktorí ich v tábore ohrozujú a zastrašujú, sa ničím nelíšia od militantov v krajine, ktorú kedysi nazývali domovom.“ Zároveň čitateľovi predkladá mnohé dilemy o tom, čo tvorí národnú a kultúrnu identitu, či tento pojem nie je len spoločenský konštrukt a zároveň sa pokúša odpovedať na mnohé otázky, po ktorých sa, najmä v Európe, po prvom nápore utečencov, rozkmotrili zástancovia Refugees welcome! na jednej strane a nacionalisti s tradicionalistami na strane druhej, napr: prečo Nadia nosí abáju, keď nemusí, ako nosenie abáje korešponduje resp. nekorešponduje s náboženským presvedčením; kto sú vlastne tie bezmenné milióny ľudí, ktorí prišli v uplynulých mesiacoch/rokoch do Európy, či USA; no Hamid ide aj do osobnejšej roviny a nenápadne sa pýta čitateľa, či veľká láska, spoločná skúsenosť a dusivé zážitky tesnej blízkosti partnerov v malom životnom priestore vzťah skôr nezabíjajú, ako by ho mali posilňovať. Najmä je to však román podaný zo strany tých, ktorí bez akéhokoľvek pričinenia stratili domov, no nestratili túžbu po dôstojnom živote. Hamid všetky úvahy v románe krásne prepojil s príbehom, žiadna nuda, žiadna vata, do jednej vety vie vtesnať celú skúsenosť. Toto totiž nie je len román o imigrantoch, ale aj o tom, ako náš osobný vesmír a imperatívy zásadne formuje prostredie, v akom sa človek náhodne ocitá, často proti svojej vôli. 

Aký je teda verdikt?
Ak by sme sa mali baviť o tom, kto by si tento rok zaslúžil zvíťaziť, u mňa by to bol jednoznačne civilný a aktuálny Mohsin Hamid. Ale kto sa ma pýtal? 
Môže to však pokojne byť aj Ali Smith. Napísala dobrý, plnokrvný, aj keď čitateľsky nie až tak prívetivý román, takže sa natíska otázka, či na záver budeme naozaj tlieskať autorke alebo verejnej deklarácii tohtoročnej poroty, že ženy vedia písať. (Keby totiž porota tento rok tak trochu nekalkulovala aj s faktorom rodu, takú Fridlundovú by do shortlistu neposunula vôbec. To len na margo hier muž-žena v shortliste, ktorých sme tento rok svedkom.)
Ak však do hry vstúpi intelektuálny a akademický snobizmus, držiteľom Bookera bude George Saunders. Vojde do osnov ako povinné čítanie, hoci študenti sa budú škriabať po stenách. 
Tak si, človeče, vyber.