Koniec sveta ako ho (ne)poznáme, 2017

Mala to byť bilancia najlepších kníh, aké som prečítala, a tento rok som mala naozaj šťastie na vynikajúce romány, no prišiel júl a všetky knihy so značným náskokom prevalcoval Malý život (Hanya Yanagihara), ako povedal Jindra: „To je zásadní kniha, ktorá prostě musela vyjít.“ O Malom živote som už písala v samostatnom článku, nebudem sa k nemu vracať. Len toľko, že dlho potom som zápasila s tým, aby mi každý ďalší román po Malom živote nepripadal už len priemerne, našťastie to o 2 mesiace zachránil Paul Auster a ja som znovu získala dôveru v literatúru. Keď som sa však spakruky zahľadela na celý zoznam prečítaných kníh, zistila som, že ma intuitívne ťahalo k téme, ktorej som, v sladkej nevedomosti mileniála, celé roky venovala len minimálnu pozornosť, a ktorá pritom reflektuje generáciu predo mnou ako máloktorá iná. Od septembra som sa ňou zaoberala už celkom seriózne a zámerne, a mám pocit, že som za tých pár mesiacov prežila s postavami ďalší život. Slovami Susan Sontag: We must learn to see more, to hear more, to feel more.

Začalo to skôr náhodne: Na jar som v Tate Modern natrafila na výstavu fotografa Wolfganga Tillmansa, ktorého by som vo svojom veku asi mala poznať, no nebolo tak, rada sa zoznámim, ďakujem za pozvanie, zoznámte sa aj vy:

                  

Wolfgang Tillmans je HIV+, jeho partner zomrel pred dvadsiatimi rokmi na komplikácie spojené s AIDS a výstava ponúkla prierez jeho fotografickou tvorbou, ktorá najskôr šokuje obscénnosťou, a až keď si založíš Tillmansove okuliare, objavíš subtílnu krásu ľudského tela vo všetkých jeho záhyboch, aj surovú bolesť, lebo darmo, toto sú rané deväťdesiate roky a liečba AIDS stále v plienkach. Dopad, aký na mňa mali jeho fotografie, bol okamžitý, aj sa bojím povedať to nahlas, až zdrvujúci. Tillmans totiž neklope na dvere tvojej intímnej zóny, on do nej skrátka grobiansky vtrhne a nechá ťa civieť s rozmazanou maskarou. Jeho nadrozmerné fotografie ma zastihli úplne nepripravenú, zrazu neviem, či som do úzkeho osobného priestoru vkročila skôr ja jemu alebo on mne. Najviac ma dojali obrázky bežných ľudí v bežných situáciách, ktorých fotil v kanceláriách, na uliciach, s letákmi v rukách, úsmev sem, úsmev tam, v tričkách s nápisom HIV positive, predstavujem si seba v tom tričku a premýšľam, koľkí by sa mi na ulici vyhli, koľkí by mi nepodali ruku, či by ma u zubára bez debaty ošetrili a koľkým by napadlo, že som promiskuitná štetka a mala som si dávať pozor, zaslúžim si.

To už som mala za sebou Just kids (2010) od Patti Smith, knihu, ktorá ma onehdy zložila podobne ako Tillmans. Patti píše o fotografovi Robertovi Mapplethorpovi, o začiatkoch spoločného života v New Yorku a o postupnom predieraní medzi umeleckú elitu. Nerobí zo seba martýrku, nie je to umelkyňa, ktorá pre status quo nepôjde drieť za kasu. Jesť sa musí. Predovšetkým však píše o vzťahu k Robertovi, ktorý v jej živote zohrával veľmi zásadnú úlohu až do jeho smrti, o všetkých jeho nuansách, dňoch pokojných aj napätých, text je plný porozumenia, prijatia až materskej mäkkosti. Robert zomrel v 1989 na komplikácie spojené s AIDS.

Keď sa téma AIDS začala po prvýkrát objavovať v literatúre, takmer výlučne v súvislosti s homosexualitou, trvalo niekoľko rokov, kým mýtus o „rakovine gejov“ nenabúrali dáta z Afriky a neobjavili sa prípady heterosexuálov, žien, detí, bez rozdielu rasy, veku či pohlavia. Dodnes sa v literatúre s týmto klišé stretávame, istý posun vo vnímaní HIV/AIDS však predsa len pozorujem.

K memoárom som sa ešte raz vrátila, a to u Paula Monneta a jeho Borrowed time (1988), a bolo to zrejme to najlepšie, čo som si v literatúre s témou AIDS mohla vybrať. Napriek tomu, že ide o osobný príbeh Paula a jeho partnera Rogera Horwitza, ktorý ochorel a zomrel len devätnásť mesiacov od vágneho určenia diagnózy, je to informačne mimoriadne bohatá kniha. Históriu HIV/AIDS v skratke nájdete v nedozernej informačnej studnici www.avert.org, konkrétne tu, no keď ju človek u Monetta dostane naservírovanú takto z prvej ruky, prežíva poníženie, strach až paniku, ale aj nádej spolu s ním, len ten čas je tekutý, nevieš dňa ani hodiny. Vedeli ste, že AIDS sa spočiatku, v časoch informačnej nevedomosti, nazýval GRID (gay-related immune deficiency)? Bol to jeden z najzávažnejších dôvodov, ktoré ľuďom sťažovali coming out, lebo HIV/AIDS sa v naratíve ťažkých osemdesiatych spájal výlučne s homosexualitou a predstavoval trest za sexuálnu roztopaš, neukáznenosť až úchylnosť. S Monettom sledujeme aj výskum, ktorý prebiehal súbežne v USA, Francúzsku a v Izraeli, a do ktorého boli na úplnom začiatku zapojení len štyria pacienti. Štyria! Zoznam diagnostikovaných pacientov narastal. Deväťsto. Trinásť tisíc. Dnes sú ich milióny. Verejne známi ľudia umierali na „rakovinu pečene“, AIDS sa nevyhol ani takým vplyvným osobám, ako Roy Cohn (neslávne známy právnik z prípadu sovietskej špionáže, ktorého osobná intervencia viedla k popravám Juliusa a Ethel Rosenbergových, pogúglite, ak ste zvedaví, to vám je zaujímavý prípad; ku Cohnovi sa ešte vrátim), s Kaposiho sarkómom vypáleným na tele ako šarlátové písmeno, horúčky, hnačky, zvracanie, slabosť, slepota, skrátka, Monette čitateľa nešetrí, hoci sám nebol ušetrený. Napriek tomu ostal verbálnym estétom, nebulvarizuje. História HIV/AIDS však tvorí len pozadie jeho elégie, nekonečne smutného vyznania lásky k Rogerovi, poviem vám to takto: Borrowed time sa nečíta, Borrowed time sa prežíva. Že je Monette miestami precitlivený? No a čo. Láska sú tí, čo ťa držia za ruku, keď si chorý, keď nevládzeš, tam sa všetko začína, aj končí, ostatné sú len kulisy:

Memoáre Paula Monetta sú však dôležité aj z iného dôvodu; poskytli referenčný rámec pre tematickú beletriu. Nenájdete spisovateľa, ktorý by sa neodvolával na Borrowed time a nehľadal v ňom inšpiráciu. Monette nebol spisovateľským nováčikom, no uznanie získal až po tejto a niekoľkých ďalších knihách s témou HIV/AIDS a stal sa akýmsi hlasom HIV+ ľudí v USA. Zomrel v roku 1995. Najvýraznejšie sa vplyv jeho memoárov prejavil v generačnom románe The Blackwater lightship (1999) od Colma Tóibína, ktorý postavil do centra príbehu brata rozprávačky Helen, Declana, v poslednom štádiu AIDS. Toto bolo moje prvé stretnutie s Tóibínom, takže neviem knihu kompetentne porovnať s autorovou predchádzajúcou tvorbou, no román The Blackwater lightship sa mi zdal ťarbavo priamočiary, príliš konvenčný, predvídateľný, kompozične dokonalý, ale akosi bez citu. Možno som ešte stále omráčená z toho Monetta. Premýšľam, či by mu pomohla zmena perspektívy, tretiu osobu vymeniť za prvú, Helen odsunúť do úzadia a nechať rozprávať Declana. Len špekulujem, možno nepomohla.

Na Monetta i Tóibína sa odvoláva aj ďalšia spisovateľka, Sarah Winman vo svojom ostatnom románe Tin man (2017), a to je teda úplne iná káva. Bože, čo mám napísať o tejto knihe, aby som nebola sentimentálna!
AIDS tu nehrá hlavnú úlohu, príde, skosí a jednoducho odíde. Toto je kniha o strácaní. Ak vám anotácia na obálke bude tvrdiť, že ide o milostný trojuholník, neverte jej. V skutočnosti ide o mnohouholník; v sieti vzťahov hlavných i vedľajších postáv čakáš žiarlivosť, pridusený hnev, strach, odcudzenie, hystériu, no zo stránok sa na teba vylieva len nekonečná neha, a teba to láme, otvára ti rany, špára sa v nich, hlboko: Cítiš? Náhla smrť blízkeho človeka zanechá prázdno, otupujúcu definitívnosť, a nič ťa nepripraví na vinu, ktorá bičuje otázkami: Komunikoval som lásku k druhému čitateľne? Umieral s pocitom, že je milovaný?
Pozoruhodné pritom je, že Sarah Winman s motiváciami postáv nekalkuluje, v podstate je veľmi priama, vecná a minimalistická, a predsa vytvára živé a pulzujúce obrazy, ktoré sa ťa dotknú jedinou vetou. Men and boys should be capable of beautiful things.
A touch of genius. Knihu som si zobrala v lete na bohom zabudnutý ostrov a v osirelom kamennom domčeku, v prenikavej plazivej vôni bugenvileí na verande mi zlomila srdce, na kúsky. Vravela som, neviem byť nesentimentálna.

Z iného konca to vzala Carol Rifka Brunt v knihe Tell the wolves I´m home (2012); pekná kniha o neprípustnej láske, ktorej odkaz však možno dekódovať aj v úplne inej rovine: Mal by tento román rovnakú emočnú silu, ak by AIDS nahradila akákoľvek iná choroba? Nemal, bodka. Pri žiadnej inej chorobe totiž nie sú ľudia vystavení takému pokorujúcemu pranieru, žiadna iná choroba sa toľko nespája so selektívnym súcitom, s prisudzovaním hanby a viny. A mňa tento druh cynizmu prevelice irituje. Hoci Carol Rifka Brunt sa vyjadruje oveľa citlivejšie a kultivovanejšie, o HIV/AIDS má zmysel písať. Mimochodom, ak ste čítali Tarttovej Stehlíka, mohla by vás osloviť aj táto kniha.

Na tomto mieste by sa žiadalo spomenúť aj knihu The hours (1998) od Michaela Cunninghama, no mám pocit, že tento román prerástla jeho filmová podoba, ktorá dopovedala všetko, čo Cunningham zanedbal, takže radšej spomeniem menej známe, no minimálne rovnako dobré, ak nie lepšie knihy.

Vráťme sa teda späť. Jedným z prvých literátov, ktorí so do témy HIV/AIDS pustili, bol americký dramatik a scenárista Tony Kushner, ktorý v roku 1993 dostal Pulitzera za drámu Angels in America (1991). (V 2003 uviedla HBO rovnomenný seriál, masterpiece medzi miniseriálmi before Netflix became cool. Al Pacino v role slizkého Roya Cohna, Meryl Streep, Emma Thompson, Jeffrey Wright, Mary Louise-Parker, veru, nepomýlite sa, ak si tento seriál pozriete aj po rokoch.) Toto je dráma, ktorá o prelome tisícročí povedala všetko; Kushner napísal klasiku, môže si pokojne vyložiť nohy a sledovať, ako ho v učebniciach zaraďujú do siene slávy medzi Sofokla, Čechova, Ibsena, Williamsa, Albeeho či Shawa.

Z nesúrodých ingrediencií namiešal kokteil, z ktorého mohla v rukách neskúseného dramatika vzniknúť hanba na tri zimy, no Kushnerovi sa podaril pravý opak. Dynamiku vybudoval na pnutí protikladov a vzájomných interakciách nekompatibilných postáv – HIV+ Prior a jeho partner Louis; utajený gej/Mormon/republikán Joe a jeho od vália závislá manželka Harper; Roy Cohn ako archetyp toho najnižšieho v človeku, ktorého prenasleduje duch Ethel Rosenberg, a Belize, morálne najkonzistentnejšia postavy v celej hre, „negácia Roya Cohna“. Kushner na premise „Boh nie je mŕtvy, Boh nás jednoducho opustil“ stavia víziu novej Ameriky; vo svete bez boha AIDS nedáva zmysel: ak nás boh opustil, čí trest je AIDS a za čo? Hlasom anjelov sa stávajú HIV pozitívni, umierajúci na AIDS, ktorí ašpirujú na to jediné, čo má takmer na prahu smrti zmysel – na život. Ale pozor! Táto dráma má v sebe oveľa viac politiky než biblických odkazov; utópie, ktorá sa nesie celou druhou časťou (Perestrojka), na konci reaganovského obdobia.

Seriál z dielne HBO je crème de la crème, ale človek sa môže ľahko stratiť v množstve metafor a alúzií, takže nie je od veci vrátiť sa k písanej predlohe a po troche vstrebávať, čo všetko chcel Kushner povedať: Kde sa právo stretáva s morálkou? A stretáva sa vôbec? Akú úlohu bude zohrávať náboženstvo/viera v 21.storočí? Ako byť pravdivý sám k sebe? Koľko stojí odpustenie?
Na jar tohto roku uviedlo londýnske National theatre Angels in America po dvadsiatich piatich rokoch od premiéry v San Franciscu. Natíska sa otázka, či znovuuvedenie tejto hry nie je tak trochu britskou umeleckou odpoveďou na politiku Donalda Trumpa; Roy Cohn totiž kedysi pôsobil ako Trumpov právny poradca.

Ale dosť o Cohnovi, poďme do Veľkej Británie. Alan Hollinghurst, miernejší britský ekvivalent Tonyho Kushnera, podal v románe The line of beauty (2004) správu o náladách v thatcherovskej Británii v kontexte homosexuality a hrozby AIDS. Klobúk dolu, ide o brilantnú kritiku triednej spoločnosti, kde novodobá politická buržoázia žije v iluzórnej imunite voči HIV/AIDS, až kým sa tieto nedotknú najvplyvnejších spoločenských vrstiev a nezačne sa hľadať vinník; áno, správne predpokladáte, v bezmennej mase slabých a neambicióznych. Okrem politiky však ide Hollinghurst aj do jemnejšej, osobnej roviny a čitateľovi implicitne podsúva otázku, či by jeho empatia k postavám bola rovnaká, ak by v príbehu nehral úlohu kokaín a náhodný nechránený sex. No schválne, urobte si etické cvičenie. 

Stereotyp o HIV/AIDS ako chorobe homosexuálov prekročilo len málo spisovateľov a spisovateliek, no ide o dôležitý posun. Za zmienku stojí John Berger a jeho román To the wedding (1995), v ktorom sa vírusom nakazí Jeanova dcéra Ninon po jednej vášnivej noci; Berger odkazuje: Môže sa to stať aj vám. Ide o lyrický román, ktorý neurazí, no keby sa doň autor nesnažil vopchať aj motív predrevolučnej emigrácie Čechoslovákov, jeho dostredivá sila by bola predsa len o niečo väčšia.

Najčerstvejším prírastkom v tematickej HIV/AIDS próze je The house of impossible beauties (2018), roman à clef, od Josepha Cassaru, ktorý zrejme príliš veľa vody nenamúti, čo je škoda, pretože Cassara napísal dôležitý román o transrodovej komunite v osemdesiatych rokoch, ktorá je kontinuálne prehliadaná a ostrakizovaná až dodnes, len aby čitateľovi pripomenul, že žije život privilegovaného a že o elementárnu úctu nemusí na rozdiel od transrodových ľudí, navyše s vírusom HIV v krvi, bojovať: She knew that she had to work a hundred times harder just to get a normal ounce of respect. That’s because as a proud Boricua, she had to work ten times harder. As a gay person, five times harder. And then double all of that shit because she was a pre-op transsexual woman. And because of math, that there is a hundred. Ak vás zaujíma história a pozadie života tejto minority, na Youtube nájdete dokumentárny film Paris is burning, na základe ktorého Cassara román napísal.

Azda najvýraznejšie však mýtus o „rakovine homosexuálov“ nabúrala Sapphire v románe Push (1996), možno ste ho videli sfilmovaný pod názvom Precious, a patrí jej potlesk za to, že na javisko uviedla spoločensky najzraniteľnejšiu postavu, diskvalifikovanú z dôstojného života už od začiatku: Precious je negramotná, obézna, šestnásťročná Afroameričanka, druhýkrát tehotná s vlastným otcom, ktorú sexuálne, fyzicky a emocionálne zneužíva aj jej matka. Silná káva, čo? Precious je bojovníčka, a keď už sa zdá, že by konečne mohla dostať šancu na normálny život, autorka jej uštedrí posledný úder v podobe HIV od otca; nezabúdajme, že toto sú osemdesiate roky, kedy HIV/AIDS predstavuje rozsudok smrti. V prípade románu Push však treba dôkladne oddeliť odkaz, ktorý chcela Sapphire sprostredkovať a jeho spracovanie. Push je paradoxne najslabší v tom, z čoho Sapphire chcela urobiť prednosť: chudoba, menšiny, rasové predsudky, homofóbia, nevraviac o náboženstve (Precious je moslimka, ale to sa dozvieme až niekde v druhej polovici knihy, v situácii, ktorá by si zaslúžila vlastnú knihu), prístup k vzdelaniu a lekárskej starostlivosti. Milá Sapphire, prečo? Prečo si svoj debutový román ovešala motívmi, s ktorými by si si vystačila až do konca spisovateľskej kariéry?
Ak by ste sa mali rozhodovať medzi knihou a filmom, odporúčam film – každý akcentuje iné detaily, no film je predsa len konzistentnejší v tom, čo chcela, alebo skôr mohla, povedať kniha.

Kníh s tematikou HIV a AIDS nie je veľa a nemajú toľko spoločných znakov, aby sa dalo hovoriť o subžánri spoločenského románu, HIV/AIDS plnia vo väčšine kníh skôr úlohu rekvizity, a aj ja som povyberala len tie, o ktorých si myslím, že budú mať čo povedať aj generáciám, ktoré prídu po nás, hoci svet, ktorý poznamenala epidémia AIDS, im bude už úplne cudzí. Sme totiž takmer na jeho konci, ani sme si to nevšimli. AIDS je na ústupe vďaka predexpozičnej (PrEP) a postexpozičnej (PEP) profylaxii, mužskej obriezke, no najmä vďaka antiretrovírusovej liečbe, ktorá je už niekoľko rokov dostupná aj pacientom na Slovensku. Znamená to, že syndróm AIDS nemusí u HIV postihnutého pacienta nikdy prepuknúť, prenos vírusu z matky na dieťa sa minimalizuje a človek sa dožíva štandardne vysokého veku. Ak ste sa tento rok nezúčastnili konferencie TEDx Trenčín, a príliš sa v téme nevŕtate, možno neviete, že tento rok došlo ešte k jednému dôležitému objavu: medicína potvrdila, že riziko prenosu vírusu z HIV+ osoby, ktorá podstupuje antiretrovírusovú liečbu a ktorej vírusová nálož v krvi je nezistiteľná po dobu 6 mesiacov, je zanedbateľné až nulové: http://bit.ly/hiv_consensus 

Veľká vec!

Afrika, kde sa HIV/AIDS šíri najmä medzi heterosexuálnou populáciou, to však nemá ešte ani zďaleka za sebou, o čom píše aj Stephanie Nolen v zaujímavej kolekcii 28: Stories of AIDS in Africa (2007) a na Netflixe nájdete aj desivý dokument Fire in the blood, o distribúcii generických liekov v Afrike. Je to príšerná obžaloba prvého sveta, príšerná, o tom, ako si farmaceutické spoločnosti s chápadlami vo vysokej politike uzurpujú právo rozhodovať, kto prežije. Sedíš na gauči a premkýna ťa bezmocnosť, lebo za každým číslom v štatistike je človek: http://bit.ly/global_statistics

Prednedávnom som sa vrátila k výborným esejam od Susan Sontag – Illness as metaphor & AIDS and its metaphors (1989), knihe, ktorú som dostala do daru ešte ako študentka, a ktorej som vtedy zúfalo nerozumela. Nie preto, že by bola náročná alebo zlá, ale preto, že mi bola príliš vzdialená. Niektoré knihy potrebujú čas, ja som potrebovala dozrieť. Muselo prísť ďalších dvadsať rokov zážitkov, stretnutí, chorôb, konfrontácií so smrťou a smrteľnosťou, aby som mohla vstúpiť do Sontagovej sveta. Susan Sontag porovnáva a upozorňuje na zásadný rozdiel vo vnímaní chorôb ako tuberkulóza, mor, rakovina, a AIDS v období charakteristickom pokryteckým moralizovaním o sexe a zvýšeným apelom na pohlavnú zdržanlivosť.

Čo Susan Sontag v 1988 nemohla vedieť, je, akým smerom a ako rýchlo sa pohne veda a výskum, a ako sa tento progres prejaví v literatúre. Diagnóza HIV+ už dnes nepredstavuje ortieľ, v literatúre sa posúvame do fázy vyrovnávania sa so smrťou, smútku a trúchlenia, a podobne ako kedysi tuberkulóza, „choroba umelecky nadaných, citlivých a neduživých ľudí“ (Sontag), aj AIDS podlieha istej romantizácii. Prestáva byť zobrazovaný ako úpadok na telesnej úrovni (Tóibín, Cunningham, Hollinghurst) a nadobúda skôr povahu generačného mementa (Winman, Rifka Brunt, Cassara), nie v súvislosti so šírením vírusu, no v tom, ako sme celé desaťročia humanisticky zlyhávali v podpore najslabších v ich najkrehkejšom životnom momente.

Ani zďaleka to však neznamená, že by sme o HIV/AIDS mali prestať hovoriť, na Slovensku by sme pre zmenu mohli aspoň začať hovoriť. Z jednoduchého dôvodu: je desivé, ako málo sú ľudia v našej krajine informovaní. Aj vy ste vo FB feede svojich priateľov alebo známych natrafili na hoax o pomarančoch z Líbye postriekaných HIV krvou? Hoax koluje po internete už niekoľko rokov a vždy sa nájde niekto, kto ho zdieľa s dvadsiatimi výkričníkmi, bez toho aby si overil, či je táto informácia pravdivá, a prečo vôbec nemôže byť pravdivá. Ešte desivejšie je, že počet nakazených vírusom HIV má u nás stále stúpajúcu tendenciu. Iste, výskyt HIV/AIDS na Slovensku je stále nižší ako v iných krajinách EÚ, no načo sa zbytočne usilovať o číslo v štatistikách?

Opravte ma, ak sa mýlim, no jedinú správu na Slovensku o HIV/AIDS vo svete za posledné roky podali len Tomáš Halász a Mária Mühl v krásne a citlivo spracovanej výstave fotografií House of Family, o HIV+ sirotách v Kambodži a je veľká škoda, že sa témy nik iný nechytil a neotvoril priestor na diskusiu.

Tu je jedna z fotografií (ďalšie fotografie z Kambodže nájdete tu), až mi srdce stíska, courtesy of Mária Mühl.

Poznáte svoj HIV status?

Buďme realisti. Ľudia neprestanú mať sex, ľudia neprestanú mať nechránený sex, ľudia dostanú vírus chrípky alebo HIV, a nemusia byť nevyhnutne v kategórii „riziková skupina“ alebo „rizikové správanie“, hovorme radšej len o jednotlivých rizikových aktivitách, a niekedy ani to nestačí.
Sebou si môžete byť istí, no nikdy si nemôžete byť tak úplne istí tým, vedľa koho zaspávate.

Love is great, it is. But it’s also so brief. Didn’t these kids ever learn that even in the Garden of Eden, someone betrayed the other?
(Joseph Cassara: The house of impossible beauties)

Otestovať bezplatne a anonymne sa môžete nechať tu, diagnostiku a poradenstvo poskytnú aj tuto. 

Ďakujem vám, ak ste sa pri čítaní dostali až sem, na záver mám pre vás len ušného červíka; nebudete už tento rok počuť podmanivejší hlas, väčšie zmierenie.

* V českých prekladoch vyšli knihy Just Kids (Just Kids: Jsou to jen děti), Tell the Wolves I´m Home (Řekni vlkům, že jsem doma), The Hours (Hodiny), The Line of Beauty (Linie krásy), Illness as Metaphor & AIDS and its metaphors (Nemoc jako metafora & AIDS a jeho metafory), mnoho ďalších spomenutých kníh nájdete v digitálnej knižnici www.archive.org